Koniec statusu quo

19. února 2016 v 19:04 | Ana "Knihofil18" Syringa |  Z mojej chorej mysle
Tak zdá sa, že je za nami ďalší rok. Zemeguľa obehla okolo Slnka ešte raz, ku čomu jej gratulujem. Good job, pal. A pogratulovala by som aj sebe, pretože wow! Štyri roky, to je už naozaj niečo, to už je dôvod na oslavy.

Pogratulovala by som si... keby som nevedela, čo urobím o niekoľko krátkych momentov.

Nedávno som niekomu povedala, že čas môžeme ignorovať, nevšímať si jeho dopad. Veď je celkom subjektívny, občas letí, občas sa plazí ako leňochod. V jednej poviedke som tiež napísala niečo ako:

"Keby mal čas zvuk, nebol by to tikot hodín, ale žblnkot vody. Tichý, keď beží rýchlo, ani si to neuvedomujeme; hlasný, keď sa vlečie pomaly. A ako tenký praskajúci ľad pod nohami, keď je už neskoro.

Hodiny? Tie sa z času snažia urobiť objekt. Naskladať ho do škatuľky, označiť menovkou a uložiť na policu k ostatným haraburdám.

No čas je viac než to. Komplikovanejší, subjektívny, v rôznych skupenstvách, farbách, chutiach, stále meniaci sa, a áno, dokonca aj v rôznych zvukoch.

[...]

"A ako teda vyzerá čas, keď som pri tebe?" spýtam sa ho šeptom.

[...]

"Poleptané striebro," zašepká doprázdna s očami hľadiacimi tesne vedľa mňa, pohľad zakalený."
 

Kam dál

Reklama