Neprínosná - 8. kapitola

25. července 2012 v 8:04 | Knihofil18 |  Neprínosná
Ahojte... tu máte sľúbenú kapitolu Neprínosnej. Je úplne krátka, ale čo už? Práve som ju dopísala. Dúfam, že vás nesklamem a znova vás prosím o komentáre, aby som vedela, kto všetko to číta, či má cenu pokračovať... čo dodať teraz? Snáď len to, aby ste si túto moju príležitostnú kapitolu k tejto príležitosnej poviedke užili. ;) A koment zaručene poteší...

Ôsma kapitola



"To ste boli vy," zasyčala Emma na živliara nenávistne. Conrad Wishdal, živliar, ktorý ovládal oheň, sa škodoradostne uškrnul, že sa mu v ústach zaleskol zlatý zub. Emmine hnedozelené oči potemneli, takmer z nich vymizla všetka zelená farba a vyzeralo to, akoby jej oči mali farbu čiernej kávy. V duchu ho mala chuť nakopať, ale len zaškrípala zubami a stisla dlane do pästí.

"Bingo, Emanuela." Oči mal ako dušu - chladné, zvrátené a vymyté. Neprístupné.

V duchu zakliala. Nervózne sa pozrela na stenu z plameňov. Na histórii nám púšťali jeden dokument o svete pred Pádom, spomenula si, tie plamene sú smrtiace. Nikdy v živote nevidela oheň. V treide mali len dvoch živliarov - jedna dokázala prinútiť rásť kvety, ten druhý vedel zmraziť vodu. A s inými živliarmi sa ešte nikdy nestretla. Až teraz stretla Wishdala, ktorý ovláda oheň.

Možno, keď budem neviditeľná, ma plamene nechytia, zadúfala, hoci vedela, že to sa nestane. V očiach sa jej zračili obavy, ale zároveň vyzerali ako presklené - odrážali sa v nich mihotavé plamene. Vykročila z oceľových dverí, ktoré sa za ňou ihneď zabuchli.

Plamene boli všade, oblizovali steny inštitútu, ktoré statočne odolávali. Zanechávali za sebou čierne šmuhy. Cítila, ako ju oblial pot od tej horúčavy, ale neprestávala kričať. Zatínala zuby. Čím skôr to prejde, tým skôr sa dostane k Tine. Určite sedí v izbe. Veď by ju nepustili von z izby - je neprínosná. Emmine myšlienky potemneli. Samozrejme, preletelo jej hlavou trpkým tónom, skvelý spôsob, ako sa zbaviť neprínosnej - nemusia ju viezť ani do Polisu, kde im ušetria prácu - určite ich za to ešte odmenia, bastardi. Na svoju mladšiu sestru nedala dopustiť. No a čo, že bola neprínosná? To nič neznamená, len to, že nemá svoj talent. Nie je odteraz iným človekom len preto, lebo to ukázal jeden hlúpy test. Celý čas bola neprínosná, tak sa nič nemení. Emma je priemerná a dokáže byť neviditeľnou...

Keď už o neviditeľnosti, tak aj Emma sa urobila neviditeľnou. Pocítila chvenie v prstoch ako vždy, ktoré sa postupne rozšírilo do celého tela a postupne sa stala akousi substanciou - ani dymom, ani kvapalinou. Mohla sa vidieť len ona sama a Tina. Videla svoje obrysy a seba, ako bola čoby polopriesvitný duch, hoci okoloidúci ju nevideli, nepočuli ani necítili. Avšak, žiadne bombastické prechádzanie stenami sa nekonalo, takto to predsa len nefungovalo. A takisto by ju mohli zabiť žeravé plamene.

Od miestnosti vypočúvania do svojej izby to mala asi o polovicu menej, než do učebne histórie alebo sociológie, takže netrvalo dlho a dostala sa pred oceľové dvere č. 18. Cestou si síce oškrela lakeť, ale plamene pred ich izbou neboli až také veľké.

"Pustite ma! Pustite ma!" Tinin hlas naberal na zúfalosti, búšila do steny a hlas sa jej triasol. Emma takmer mohla vidieť, ako jej po tvári tečú slzy strachu, hnevu a bezmocnosti. Tinin hlas Emmu úplne prebral. Ako blesk sa stala viditeľnou, náramok priložila na dvere, ktoré zahlásili: "Číslo 00317, prístup povolený."

Emmina sestra Tina na Emmu neveriacky pohliadla. Zažmurkala a pozrela sa na Emmu zúfalým pohľadom - vyvalila na ňu svoje jadeitovo zelené oči. Emma sa pousmiala, ale vzápätí sa zháčila - všimla si totiž obrovskú spáleninu na Tininej pravej dlani. Nakukla do vnútra - celá ich izba bola pohltená v žiarivom svetle, oblizovali ju plamene a nedalo sa tam dýchať. Len malá chodba bola nechytená od plameňov, tam stála Tina.

Tina vyzerala úplne ako Emma. Obe mali olivovú pokožku, obe mali rovnaké tmavé ústa, rovný ostrý nos a výrazné líca. Obe mali čierne vlasy rovnakej farby. To, čo ich líšilo boli oči. Tina ich mala mandľového tvaru, boli jasnozelené ako smaragd alebo jadeit. Zato Emma mala oči príliš malé, riasy príliš krátke a oči sa nikdy nevedeli rozhodnúť,, či chcú byť zelené alebo hnedé. Nakoniec sa obe zhodli, že majú farbu lieskového orieška.

Teraz však boli Tinine oči začervenané - asi od toho dymu - a tvár mala od popola. Vlasy boli o dobrých desať centimetrov kratšie a ešte sa z nich dymilo a boli strašne presušené. Na pravej dlani mala krvavočervenú spáleninu. Dokonca aj šedé šaty, ktoré jej po testoch pridelili, boli roztrhané. Emma sa až zhrozila, keď si uvedomila, v akom stave je Tina.

"Počuj," prehovorila Emma k Tine, chytila ju za ľavú ruku a sklonila sa k nej, "teraz ťa urobím neviditeľnou a zdrháme... správne by sme síce mali ostať v Inštitúte, kdesi so živliarmi... alebo s Markom - tým chalanom, ktorý vie zmraziť vodu.

Ale zdrháme." Ani Emma samotná nedokázala veriť tomu, čo práve povedala.

Tina vyvalila svoje žiarivé oči. "To myslíš vážne?" zašepkala. Áno, pomyslela si Emma, keby som ja mala staršiu sestru, ktorá nechcela vyčnievať z radu, staršiu sestru ako som ja a ja by som mala sklony k rebélii, tak by som ani ja nemohla veriť tomu, čo som teraz povedala ja Tine.

Na Emminej tvári sa zjavil pokrivený úsmev. "Smrteľne vážne," odvetila s iskrou v očiach rovnakú iskru mohla vidieť aj v Tininých očiach. A vôbec sa jej to nepáčilo. Nervózne sa pozrela na miesto, kde asi päť centimetrov šľahol plameň a upozornil na požiar. "Také rozhodnutia sa v situáciách blízko smrti robia stále," dodala. Aj Tinine oči potemneli. Vedela, že myslia na to isté - na deň, keď nemali na výber a prišli do Inštitútu.

Emma zakrútila hlavou, akoby tak mohla vypudiť zlé spomienky. Sústredila sa na svoj talent. Pocítila mravčenie po celom tele a vedela, že sa to podarilo, aj keď sa na seba ani na Tinu vôbec nepozrela. Vedela, že keby sa na Tinu pozrela, uvidela by ju polopriesvitnú a aj Tina by videla polopriesvitnú Emmu. Nik iný by ich však nemohol vidieť.

Emma držala svoju sestru za ľavú ruku, ktorú nemala popálenú, obe sa predierali plameňmi. Dúfala, že nezablúdila... dúfala, že prežijú, že ich nik nechytí. Z nejakého dôvodu presne vedela, že porušila jeden zo základných princípov, bol to akýsi druh rebélie, ktorý ukázala. Ochránila neprínosnú.

Cestou, ktorá sa stala vyhýbaním sa plameňom a ohňu, narazili asi päťkrát na rôzne skupinky detí, videli ich kričať. Emme bolo na vracanie - počúvala výkriky svojich spolužiakov. Počula ich umierať a nič neurobila.

"Nemohla si im pomôcť," povedala Tina, akoby jej čítala myšlienky. Hoci šepkala, jej hlas vo zvuku praskajúceho ohňa znel silne a pevne.

Emma zakrútila hlavou a zrýchlila. Oheň bol síce veľký, ale dostali sa cez neho do vstupnej haly. Tam bol takmer každý, kto prežil. Ležali na zemi, kde bola deka. A požiar tu nebol. Bola tu akási magická hranica, ktorá mu zabraňovala. Jedinú magickú hranicu mohol urobiť nejaký živliar - buď ten, ktorý ovládal oheň alebo ten, ktorý ovládal vodu... Mark alebo Conrad Wishdal, preblesklo jej hlavou.

Na zemi boli plachty, na ktorých ležali mnohí s popáleninami. Mark sa skláňal nad Glimmer, ktorá mala popáleniny cez ruky a ramená. A hruď. Mark položil ruky, ktoré mu namodro zasvietili a Glimmerin ubolený výraz trochu zmiernil. Nevedela som, že živliari dokážu liečiť, pomyslela si. Alebo možno ani neliečil, lebo popáleniny ostávali. Mark musel chladiť Glimmerine žeravé ruky.

"Tina," zašepkala jej, "nechceš, aby..."

No Tina ju prerušila. "V žiadnom prípade. To bude v poriadku. Musíme ísť."

Zrazu, keď Emma tvárou v tvár stála oproti dverám, ktoré bolo treba prekonať, schytili sa jej obavy. Nemali by ostať? Nemali by toľko problémov, keby ostali. Ale Tina by mala. Odviezli by ju do Polisu a tam by ju zabili. Zlikvidovali.
Vykročila k dverám, ktoré opatrne otvorila a prekĺzla cez nich.

Vonku ju prekvapilo, že Inštitút v Cattowne bol stále v plameňoch. Aj okolitý areál bol, ale len tam, kde bola budova. Obe sa rozutekali, Tina vpredu, Emma vzadu stále sledujúc, či by ich niekto predsa len nevidel.

A tak do niekoho narazila.

Dočerta, v duchu zakliala. Len ona má tú smolu do niekoho naraziť. Pred očami sa jej zjavili tie krásne hviezdičky a kométy, Emma však neprestávala v duchu nadávať.. Svet sa jej stratil v jednej machuli a ona dopadla rovno na zadok.

Niekto jej podal ruku a pomohol jej vstať.

"Emma! Čo - tu - robíš?!" Chalan znel príliš nehnevane.

Povedala niečo veľmi inteligentné ako: "He?"

Emme sa stále nevyjasnil zrak, keď ju napadlo, ako ju môže vidieť. Bola predsa neviditeľná! Nikto ju nemohol vidieť. A potom sa tá veľká šmuha, ktorej ľudia vraveli svet, zaostrila a Emma zvrieskla. Toho chalana poznala.

Alex Brown sa pozeral do jej priesvitných očí.

"Ako ma vidíš?" zamračila sa.

"Som priemerný. Môj dar je ten, že na mňa nefungujú dary priemerných. Čo si sa zbláznila? Už som chcel ujsť, tak mi to nekaz!" syčal.

"My dve máme v pláte presne to isté," ohradila sa. "Môžeš ísť s nami - nemám ťa urobiť neviditeľným? - aha, nie, to by na teba asi nefungovalo..."

Vtedy vyšli nejaké postavy vonku. Chlap skríkol: "Alex Brown! Čo robíš vonku? Ihneď sa vráť!"

Emmu prepadla panika, ale Tina si len plesla ľavú ruku, ktorú nemala zranenú, o čelo. Tina však pokrútila hlavou a povedala to, čo si Emma myslela: "Ty si taký debil, Alex!"

Ako veľmi máte radi Tinu, Emmu a Alexa?
Má zmysel pokračovať?
Kedy chcete novú kapitolu?
Ako by som mala pokračovať?
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Anny Anny | Web | 25. července 2012 v 17:36 | Reagovat

hodně, jsou úžasní
jasně, je to super povídka
Co nejdříve
To je mi jedno, je to na tobě. Ale at se rozhodneš jak chceš, tak to bude určitě pěkné

2 Pomina^^ Pomina^^ | E-mail | Web | 25. července 2012 v 18:39 | Reagovat

Podle mě má každý z nich něco do sebe :D.
Je to super takže ano :))
Co nejdříve budeš mít čas :)
Děj je podle mě na tobě, já se nechám překvapit :))) :-(

3 Faint Faint | Web | 27. července 2012 v 17:26 | Reagovat

Alexa veľmi nepoznám ale Emmu mám veľmi rada
Že váhaš jasné!
Je to na tebe
Nechám sa prekvapiť ;)

4 NikaRoovy NikaRoovy | Web | 30. srpna 2012 v 19:41 | Reagovat

Mám je ráda všechny tři, Aley je takový zvláštní, Tina je dobrá, ale nejradši mám Emmu.
Ano, určitě má. Vím, že už jsi HODNĚ pokračovala, ale stejně ti píšu. :-D
Asi za pár sekund, když už ji máš no :-D Ne.. :-)
No to už asi nerozhodnu, ale jdu dál! :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama