Čip - 16. kapitola 1/2

1. února 2014 v 21:09 | Ana "Knihofil18" Syringa |  Čip

Šestnásta kapitola

Hybrid theory

Po zaklopaní čakám ešte hodnú chvíľu. V dome nebolo doposiaľ zasvietené žiadne svetlo, tak teda u Blairovcov musel vládnuť pokoj. Isteže. Keď som sa vrátila, bola už tma a bola som uťahaná. Určite aj Chantal mala čo-to za sebou. Keby som neprišla a nenašla dom plný mŕtvol, tiež by som si ľahla.



Zahryznem sa do pery. Plecia ma začnú bolieť. Do ruksaku som si totiž zbalila väčšinu svojho oblečenia a pár kníh. Zaumienila som si však, že neskôr vyzdvihnem aj Leove veci. Keď na to budem dostatočne schopná.

Pokiaľ sa však bude dať, tomu prekliatemu domu sa budem čo najdlhšie vyhýbať.

Pred očami mám ešte stále kaluž krvi, uprostred ktorej ležalo bezvládne telo. Zaujímalo by ma, ako sa s tým Rhenia vysporiada. Mne sa klepú kolená už len pri spomienke na Ferdiana a polomŕtveho Guzeriana.

Nedokážem ani len pomyslieť na Lea bez toho, aby som si domýšľala všetky možné katastrofické scenáre. Aby som si na Guzerianovom či Ferdianovom mieste predstavila Lea. A každá jedna takáto myšlienka ma tisíckrát zabije a privedie späť k životu.

Prosím, prosím, nech je Leo živý a zdravý.

Všetky moje myšlienky utíchnu, keď sa sústredím na vzduch prúdiaci do mojich pľúc. Nádych, výdych. Nádych, výdych. Nikdy sa mi však nepodarí úplne vyprázdniť svoju myseľ. Jedna moja časť chce všetko začať naruby prevraciať, no čosi vo mne je... pokojné. Áno, presne tak. Pokojné. Netuším prečo, nechápem to. A mätie ma to ešte viac. A som viac vytočená a viac vyšiaľujem. Výsledok je nechutná nerovnováha hurikánu mojich pocitov, ktoré vo mne bublajú.

Nie. Môj plameň nezahorel, no ja som sa vždy cítila ako vzdušná osobnosť.

Po chvíli zaklopem ešte raz. Postávam tu a netrpezlivo čakám. Obzriem sa okolo seba a neskôr obrátim pohľad k dverám.

No tak, pomyslím si, nebuďte svine a otvorte mi.

A potom: Možno by som mala odísť a neotravovať ich. Len sa dostanú do väčšieho nebezpečenstva, keď sa tam nasáčkujem. Veď tí vrahovia určite vedeli, že som tam chýbala...

Možno som mala byť mŕtva. No ja som sa handrkovala s Ashom a medzitým to bol najskôr jeho milý otecko, kto mi uniesol brata.

Pocítim k sebe odpor.

Dvere sa prudko otvoria a potom ma čosi udrie do hlavy.

"Au," syknem bolestne, zatiaľ čo sa oháňam rukami a pokúšam sa zasiahnuť útočníka. Otvorím oči.

"Čože?" zašepká povedomý hlas s počuteľným prízvukom, ale Chantal to nie je. Ani jej mama.

Vtedy sa prvýraz poriadne pozriem na dievča stojace v tieňoch. Nevidím jej do tváre, ale je nízka a útla. Kto to, dočerta, je?

"Kde je Chantal?" spýtam sa napokon, keď usúdim, že keby matá baba chcela zabiť, už by to dávno urobila.

Čo dievčaťu výjde z úst, je to posledné, čo som kedy čakala. "No tak to ma podrž," povie dievča po švédsky. "Teba by som tu vážne nečakala, nemehlo."

Bohajeho.

Až teraz mi dopne, prečo som ten hlas nespoznala, kým neprehovorila po švédsky. Prekvapene zažmurkám. Potlačím nutkanie cúvnuť dozadu, pretože ak so mnou má problém, jednoducho vypadne. Neskloním hlavu. Ani neodvrátim pohľad. Už viac nie.

"Úžas jak cicky," hlesnem so sarkazmom v hlase. "Ty si tento úžasný deň totálne priklincovala. A bola by si teraz taká láskavá a zasvietila svetlo, aby si mi mohla vysvetliť čo tu u psej riti robíš a prečo omračuješ okoloidúcich starým dáždnikom, alebo budeš suka ako zvyčajne?"

Mikaela otvorí ústa a naprázdno ich zaklapne.

*-*-*-*-*-*

Nerada to priznávam, ale Švédsko si rada idealizujem. Samozrejme, narodila som sa tam a je to úplne iný svet, než v ktorom žijem teraz. Akoby som pristála na inej planéte. Tá ale bohužiaľ nie je Guiden. Ale aj tak, narodila som sa tam, žila som tam celý svoj život. Mám spomienky, na ktoré nechcem zabudnúť a hoci sa nájdu aj také, ktoré by som najradšej vymazala, nemenila by som ich za nič.

Minulosť ma totiž sformovala do takej podoby, aká som teraz. Som rada Tishou Browningovou aj napriek tomu, že sa od ostatných líšim. Som rada Guidenčankou, aj keď som ešte nedostala príležitosť stať sa súčasťou kultúry, z ktorej pochádzam. Som rada sama sebou, aj keď skrývam svoje pravé ja. Prajem si, aby som sa nemusela pretvarovať, aby som mohla spáliť tú masku, ktorú každodenne nosím. Keby to bolo možné, vykričím, kto som, do celého sveta.

Som Tisha Browningová, Leova sestra. To je jediná vec, ktorou som si absolútne istá. Jediná vec, nad ktorou neváham. Nie som Tisha Browningová, Švédka. Možno som sa tam narodila, no nepatrím tam. Ani nikde na Zemi. Nie som však ani Tisha Browningová, Guidenčanka. A už tobôž by som na nepredstavila ako Tisha Browningová z Veľkej Británie. Som zaseknutá niekde uprostred dvoch svetov.

No najbližšie k domovu má Švédsko. Malý jednopodlažný dom a obrovskou záhradou na kraji mesta hraničiaci s divokým lesom. Mám niekoľko naozaj krásnych spomienok - aj zlých. Ale ako som povedala, vďaka všetkým veciam, ktoré som preskákala, som dnes, kým som.

Pravdepodobne najdôležitejšia a najživšia spomienka, ktorú si uchovávam v pamäti, je jeden zo školských výletov. Chodila som vtedy do šiestej triedy. Šli sme na týždeň na chatu, ktorá sa nachádzala ani nie dve hodiny cesty autom od mesta Gällivare. Teda, bol to skôr komplex chát a šiel tam celý ročník, všetky tri triedy. Mali sme sa tam naučiť prežiť v divočine a keďže milujem prírodu, ani na chvíľu som nezaváhala.

Mama ma najskôr nechcela pustiť. Vravela: "Bude tam divoká zver. Čo ak sa ti niečo stane?"

Povedala som jej: "Neboj sa, dám si pozor."

Na durhý deň som si vypracovala zoznam dôvodov, prečo tam ísť. Netreba dodať, že všetky dôvody mama zmietla zo stola mávnutím ruky - naozaj, moja mama je v argumentovaní lepšia než polovica politikov. No nakoniec si všimla, že po tom výlete naozaj túžim, tak ma tam pustila s nemastným-neslaným výrazom na tvári.

Bolo to jedno z tých temnejších období v mojom živote. To som sa ešte nekamarátila s Katrinou a ešte stále ma trápilo, aká som odlišná. A že si to všimli aj moji spolužiaci. Ale neznechutilo ma to. Pomyslela som si: Veď týždeň vydržím, keď som vydržala šesť rokov.

V autobuse som, samozrejme, sedela sama. Rozvalila som sa na obidve sedačky. Zobudila som sa na smiech a blesk z mobilu - to si ma vyfotilo najmenej desať deciek z triedy. Po okne, o ktoré som bola opretá, tiekla slina z mojich úst, tak som sa rýchlo utrela a snažila nevšímať si smiech.

A potom som sa uvidela v zrkadle - a to bola chyba. Tí malí bastardi ma pomaľovali s centrafixou, takže som vyzerala ako sfetovaná panda a neskôr som si našla žuvačku vo vlasoch. Snažila som sa vyčistiť si ksicht pomocou navlhčených servítok, ale dopadlo to tak, že som vyzerala ako zašpinený bezdomovec.

Keď sme dorazili, nakoniec som ostala na izbe s Katrinou, Ericou a Mikaelou. Hlavne Erica a Mikaela boli nepríjemné, ale Katrina sa snažila nevytvárať žiadne hádky. Trvalo mi asi hodinu, kým som si to zmyla zo ksichtu a nakoniec bola moja tvár taká začervenaná, že aj paradajka pri tom vyzerala biela.

Na druhý deň som bola dosť rozladená a nervózna a zakopávala som o vlastné nohy.

Guidenčania o niečo schopnejší, pokiaľ ide o koordináciu a základné zmysly, ale vtedy mi myšlienky jednoducho odmietali pracovať. Cítila som sa, akoby na mne visel každý zrak. Tak keď sme šplhali na borovice, stúpila som vedľa a spadla som z päťmertovej výšky. Muselo to byť niečo Guidenské, ale vyviazla som len z modrinami a odreninami.

"To je nemehlo," zahlásila Erica. Ozvalo sa súhlasné mrmlanie a smiech.

"Fajne s ňou zdrblo," súhlasila Mikaela.

"To muselo naozaj bolieť," pridal sa Lars. Jeho hlas predzrádzal pravý opak ľútosti.

Líca mi horeli. Len som sklopila pohľad a utiekla od všetkých tých deciek. Veď keď sa budem snažiť byť neviditeľná, snáď ma nechajú, pomyslela som si. Hej. Kiežby to tak naozaj fungovalo.

*-*-*-*-*

Očividne, moja nová prezývka sa uchytila, lebo sa zdalo, že odrazu každý zabudol, ako sa volám. Ale ignorovala som to. Veď to nebolo až také zlé, hovorila som si. Ľuďom sa stávajú aj horšie veci, presviedčala som samú seba.

Stratila som to, keď som v stredu našla svoje obľúbené rifle úplne potrhané, vyváľané v blate a pohodené na mojej posteli. Tá bola tiež špinavá od blata.

V izbe bola len Mikaela a tvárila sa ako nič.

Napadlo ma čosi šialené.

"Kt... kto to bol?" opýtala som sa trasúcim sa hlasom.

Mikaela sa sladko usmiala. "Ja a Erica. Páčia sa ti?"

"Prečo?"

"Prečo nie?" pokrčila plecami nonšalantne.

"Prečo si si nepotrhala a nezašpinila svoje veci?"

Svoje slová som oľutovala hneď, ako som ich vypustila z huby. Mikaela ma spražila vražedným pohľadom. "Toto by som od teba nečakala, nemehlo," precedila cez zuby. "A bola by si teraz taká láskavá a zatvorila svoju špinavú hubu, aby som si mohla zdriemnuť?"

Odvrátila som pohľad. Vyletela som z izby ako strela a namierila si to niekam, kde by som bola sama. Slzy mi zatienili zrak a kvôli nim so mnou ešte dvakrát zdrblo zo schodov. Teraz ma však našťastie nikto nevidel.

*-*-*-*-*

Po pätnástich minútach som si všimla, ako ku mne prišla Katrina. Vstala som, že sa poberiem preč, no ona len zakrútila hlavou: "Ospravedlňujem sa ja Ericu a Mik. Odhovárala som ich od toho.

Zapichla som pohľad do zeme a plynulo som mlčala.

"Ako... je to nanič, že ani ťa nepoznajú a robia ti zle."

A čo sa tým snažila dokázať? Ostražito som sa zamrvila.

"Už som od nich vzala peniaze," siahla si do vrecka vlastných riflí. "Aby si si mohla kúpiť nové, keď tie staré sú už nepoužiteľné."

Prižmúrila som očami.

Katrina natiahla ruku s peniazmi. Vyzerala, že nežartuje, ale aj tak som mala pocit, že keď si od nej peniaze vezmem, na poslednú chvíľu si ich prisunie k sebe a vysmeje ma.

Mala som naozaj posraté problémy s dôverou.

Vzdychla si. "Počuj, nedžíš mi žiadne odpustenie ani nič. Tak keď nechceš, tak nechceš. Nevadí."

"Snažíš sa mi napchať peniaze, aby som mlčala?" vyhŕkla som.

Zamračila sa a moje líca sčerveneli.

"Prečo by sme si ťa chceli kúpiť?"

"Keby som na vás požalovala, mali by ste prúser. Veď je to poškodenie cudzieho majetku," odfrkla som si. "Tak by ste ostali v suchu."

"Veď ja by som prúser nemala," Katrina sa značne odula.

"To je jedno. Aj tak s nimi ťaháš za jeden koniec."

"Počuj, Erica a Mikaela si len snažia nájsť zábavu. Je to dosť krutý druh zábavy, ale nie je to nič hrozné, nič, čo by niekoho ohrozilo. Teraz to prehnali, to hej. Ale oni sú v skutočnosti skvelé, keď ich spoznáš," pokrčila plecami.

Pomyslela som si: Prečo si si istá, že ich chcem spoznať?

No povedala som: "Jasné."

"Keby ti ešte niečo vyviedli, tak mi daj vedieť... my tri sme kamošky, no nechcem aby šikanovali iných, mohlo by ich to dostať do problémov."

Nevedela som, čo na to odpovedať, tak som len zopakovala: "Jasné."

Katrina odišla. Peniaze však nechala ležať na zemi, hneď pri mojej ruke.

Potom sa to zlepšilo. Keď sme sa vrátili z toho nešťastného výletu, pár dní po škole kolovala moja fotka, aka zhúlená panda. No teraz som sa už nemusela predierať po chodbách sama a mlčať. Katrina sa ku mne prihovárala čoraz častejšie a častejšie a musím uznať, že "útoky" Mikaely a Ericy ustáli.

Okrem toho, fotka zhúlenej pandy pobavila Lea tak, že ho bolelo brucho. Ešte v ten deň som mame šlohla ceruzku na oči. Celý večer sme s Leom chodili po dome a po dvore ako dve stratené pandy.

A zrazu tá spomienka nebola až taká hrozná.

*-*-*-*-*
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Páči sa vám moja poviedka Čip?

Áno.
Nie.
Nečítam.

Komentáře

1 Faint Faint | Web | 1. února 2014 v 21:33 | Reagovat

Och Bohyňu tak toto bolo mega úžasné!
Strašne som sa tešila na novú kapitolu....
Najprv názov: OMS to je také krásne :3 Milujem tie dve slová spolu.
Dom plný mŕtvol heej :D Pobavilo ale z toho sa nestrieľa.
Potom Mikaela to totálne zaklincovala, ale Tisha reagovala ešte užasnejšie :D Idem ďalej toto je mega úžasné :3

2 luc luc | Web | 1. února 2014 v 21:39 | Reagovat

paráda :-)

3 Ilon-Ká** Ilon-Ká** | Web | 4. února 2014 v 13:51 | Reagovat

Zhulená panda se mi líbí :D Musela vypadat fakt zajímavě.. A ty dvě krááásotinky, co ji ubližovaly patří do komory s plynem, nejmíň.. :D Jinak hezká kapča, hned jdu na další část.. (ale stejně se mi nechce..:D )

4 Knihofil18 Knihofil18 | Web | 4. února 2014 v 14:43 | Reagovat

[3]: S tým súhlasím. :D Čím viac o Mikaele píšem, tým viac ju neznášam. :D

[1]: Ďakujem. :D Môj morbídny humor, haha!
A tiež si myslím, že toto je ten najkrajší názov kapitoly. :) Pohladenie pre oči.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama