Hviezdy zabudnutej minulosti 1/1

22. února 2014 v 20:35 | Ana "Knihofil18" Syringa |  Hviezdy 'verse

Prosím vás, vysvetlite mi niekto, nech už nepíšem AtU fanfiction, pretože si pri ich písaní sama ubližujem. Táto jednorázovka je akýmsi pokračovanám poviedky Hviezdy maľované smútkom. Amy/Harley, angst, obviously. Je tam pár spojlerov pre A Million Suns.

Hviezdy zabudnutej minulosti

Už mnohokrát sa snažil dotknúť hviezd, ale vždy ho niekto zastavil. Vždy mu zmarili plány. Potom ho nadopovali tabletkami a antidepresívami a na pár týždňov sa zdal aj celkom šťastný. No potom bol otupený, kým ho nepremohol ďalší nával melanchólie. Depresia udrela vždy a vždy silnejšie.

Po svojom treťom pokuse sa rozhodol, že už sa nikdy o nič podobné neskúsi. Keyla už bola mŕtva, no mal mnoho priateľov. Starší, Bartie, Viktria, dokonca aj Oriona považoval za priateľa. Kedysi. To práve Orion mu mnohokrát pomohol dostať sa zo dna a vyštverať sa na denné svetlo.

Bola to irónia. Teraz, keď zistil pravdu o Pamodaji a našiel Amy, to bol práve Orion, kto ho stiahol na dno. Teraz, keď mal vôľu a nádej, nemohol so svojou smrťou nič urobiť. A aby toho nebolo dosť. Amy si na Harleyho nebude pamätať. Keď Harley zomrie, upadne do zabudnutia. Ba čo bolo ešte hošie, všetci si budú myslieť, že to je len ďalší Harleyho pokus o samovraždu. Ibaže rozdiel je ten, že teraz sa mu to podarí.

Vesmír je riadna sviňa. Harleymu sa na ústach zjavil bolestný úsmev.


Starší sa naňho bezmocne pozeral a Harley mu videl na očiach to sklamanie a smútok. Starší ho vidiel pri tom najhoršom. Bol tam, keď našli Keylu, bol tam, keď si pokúsil vziať život prvý raz. Ibaže tam nebol s Harleym vtedy, keď sa dozvedel pravdu o Pamodaji. Nebol tam, keď sa sklamal v Orionovi a Docovi. V posledných dvoch týždňoch ich rozdeľovali tajomstvá a lži. Tajomstvá tejto lode, Najstaršieho tajomstvá, Orionove tajomstvá, Harleyho tajomstvá.

Aspoň, že nevie, že mu Harley po celý ten čas klamal. Nechcel, aby si ho zapamätali ako klamára. Radšej skončí v zabudnutí než v hanbe.

Potom sa dvere do vesmíru s cvaknutím otvorili a Harleymu sa naskytol pohľad na hviezdy. Keď ich uzrel prvý raz, zdali sa mu to najžiarivejšie a najfarebnejšie, na čo mu kedy padol zrak. Teraz mu však pripadali fádne. Hviezdy postrádali tisíc farieb.

Dokonca ani Novozem v ich žiare nevyzerala tak lákavo, keď vedel, ža na ňu nikdy nevkročí. Keď vedel, že Amy si na nič nebude pamätať.

Harley tuho zavrel oči a čakal na svoj koniec. Čakal na svoje zabudnutie.

*-*-*-*-*

Keď jej Starší povedal, že Harley zomrel, Amy nebola prekvapená. Nejaká jej časť to už tušila. Amy to dávala za vinu tomu obrazu, ktorý Harley namaľoval. Autoportrét vo vesmíre s koi kaprom pri jeho nohách. Dávalo to zmysel.

Našťastie Amy mala rozptýlenie, aby na Harleyho nemusela myslieť - chcela nájsť toho, kto ju odpojil a zabrániť mu v ďalších vraždách. Chcela zistiť, čo sa deje s touto sprostou vesmírnou loďou a čo všetko im Najstarší zatajoval.

Najviac sa však chcela zatvoriť do Harleyho izby, vytiahnuť olejové farby a namaľovať nejaký obraz. Bola by to istotne škaredá čmáranica, no mala také nutkanie ešte skôr, než jej Starší oznámil, že Harley sa zabil. Že sa vybral za vlastným šťastím do oceánu hviezd.

Ibaže to by Amy príliš bolelo. Amy si ani nebola istá prečo.

*-*-*-*-*

Harley nenechal Amy napokoji ani v noci.

Amy rada snívala - väčšinou sa vtedy vraciala v spomienkach na Zem, k mame, k otcovi a k babičke. K ujovi a tete a k Jasonovi. Zároveň ich však nenávidela, pretože celých tristo rokov nerobila nič iné, než spala a snívala. A zároveň bdela.

Občas sa zobúdzala na pocit chladu a zľakla sa, že aj Pamodaj bola len zvráteným snom.

Zobudila sa celá spotená. Zúrivo sa obzerala okolo seba a keď spoznala izbu v nemocnici, pocítila úľavu aj sklamanie. Odrazu bolo také ľahké zameniť si sen za realitu.

Bolo to dva dni po Harleyho smrti, keď sa jej o ňom sníval sen. V tom sne Amy sedela pred oknom vo svojej izbe, zatiaľ čo sa Harley sústredene díval na plátno a v ruke tuho zovieral štetec namočený v červenej farbe. Jeho oči z času na čas zablúdili k Amy.

"Ešte to nie je ono," povedal snový Harley. "Niečo tomu obrazu chýba," zašomral si popod nos a pokračoval v porovnávaní obrazu aj modelu. A potom sa na Amy pozrel takým pohľadom, že sa Amy rozochvela. Jeho oči boli tmavé, láskavé a sústredené. Plné lásky. A keď sa Amy usmiala, Harley jej úsmev opätoval.

Amy sa k Harleymu naklonila a pobozkala ho na líce. Pod svojimi perami pocítila jeho úškrn.

Potom ju udrela realita a vytiahla ju zo snového stavu.

Amy bola zrazu sama vo svojej izbe, takmer ako vtedy, keď jej Harley nakreslil portrét. Spomienky sa jej miešali s vlastnými túžbami a smútkom.

Amy si povzdychla, otočila sa k stene.

Prajem si, aby sa na mňa tak Harley pozeral aj v skutočnosti, napadlo Amy v polospánku.

Zatvorila oči. Snáď ešte dokáže zaspať.

*-*-*-*-*

Že Pamodaj mešká viac, než 75 rokov, nebolo až také prekvapujúce. Veď koniec-koncov, zo začiatku žila s tým, že to je len 50 rokov a žeby zrazu zistili ďalších 25 rokov a ani o tom netušili? To bolo smiešne. 75 rokov či 150 - čo na tom záleží? Planétu neuvidí tak či tak.

V mysli sa jej vybavil rozhovor Eda a Hassana, dvoch laborantov zo Zeme, ktorí ju zmrazili na túto cestu. Že nejaký problém s palivom. Toto bol kolosálny problém s palivom.

Stratila rok na Zemi pre nič.

Možno ľudia predsa len neboli pripravení na to, aby sa dotkli hviezd.

*-*-*-*-*

Amy začala čím ďalej, tým častejšie navštevovať svojich zmrazených rodičov. Starší sa stal veliteľom lode a s pozíciou prišli povinnosti, ktoré zabrali omnoho viac času a Amy sa cítila osamelá.

Vždy, keď prechádzala ku kryosektoru, očkom mrkla na prestupovú stanicu a dvere do vesmíru. V duchu ich snáď tisíckrát prekliala.

To isté platilo aj o hviezdach. To kvôli nim si Harley vzal svoj život.

*-*-*-*-*

Amy si poriadne prezrela svoj výtvor. Nebolo to ani zďaleka také pekné ako Harleyho maľby, ale bola so sebou spokojná.

Dve postavy v otvorenom vesmíre držiace sa za ruky sa pozerajú na neďalekú planétu obiehajúcu dve žiarivé slnká. Harley a Amy plávajúci si cez prázdny priestor k vysnívanej planéte.

Obraz odložila k ostatným, ktoré namaľoval Harley.

*-*-*-*-*

Luthor bol mŕtvy. Amy pocítila vlnu spokojnosti. Ten bastard už nemohol nikomu ublížiť. No na to je už dosť neskoro, napadlo jej, Viktrii to už nijako nepomôže.

"Musíš ma nenávidieť," prehovorila nakoniec Amy.

Vikrtia pokrčila plecami a zavrtela hlavou. "Chcela som ťa nenávidieť, no ty za to nemôžeš."

Možno za to Amy nemôže priamo, no keby Luthor dostal ju, možno by to jeho libidu stačilo a Viktria by sa nestala jeho obeťou. Dalo by sa povedať, že Viktrii zničila život.

"Luthor bol zvrátené prasa," súhlasila Amy. Zaváhala nad svojími ďalšími slovami, ale musela ich zo seba dostať. "No ja som vravela o Orionovi." Pohľad zapichla do zeme.

Viktria sa pozrela na Amy odhodlaným pevným pohľadom. "Ja tiež," odpovedala.

Otvorila ústa a naprázdno ich zaklapla. Veď čo by na to Viktrii odpovedala? Keby si niekto bral do huby Harleyho, Amy by sa to tiež nepáčilo.

Ibaže Viktria si s tým nechcela dať pokoj, nechcela sa prestať rozprávať o Orionovi. To bol medzi Viktriou a Amy hlavný rozdiel - kým Viktria sa potrebovala s niekým porozprávať, Amy bolelo čo i len zašepkať Harleyho meno.

"Prečo si ho tak veľmi nenávidela?" spýtala sa Viktria priamočiaro, pred ústa si nedávala žiadne servítky. Jej tón nebol nepriateľský ani nenávistný. Nebol dokonca ani zatrpknutý. Bolo to len smutné vyrieknutie otázky, takmer by sa to dalo považovať za konštatovanie.

Očami poprosila Viktriu, nech to nechá tak a už po tisíci raz oľutovala, že sa do tohto rozhovoru nechala zapadnúť.

"Prosím. Aspoň chcem vedieť prečo."

V Aminom krku narástla obrovská hrča. "Dole je kryosektor, to už asi vieš. A Orion rozmrazil tých ľudí z Prvozeme. Ľudí, ktorí mali čo dočinenia s armádou a môj otec bol ďalší."

"Ale otca ti nezabil," pripomenula jej Viktria.

"Áno," súhlasila Amy, jej hlas bol akosi ostrý. "Pretože som mu na to nedala šancu."

V jej očiach sa mihla bolesť, no stihla ju čoskoro zamaskovať. "To nemôžeš vedieť," protestovala Viktria šeptom.

Ale môžem, chcela povedať Amy. "Máš pravdu," povedala Amy namiesto toho.

"No vidíš. Tak prečo ho potom tak veľmi nenávidíš?" Teraz to nebolo žiadne konštatovanie, toto bola čistá bolesť. Až neskôr si Amy všimla, že tá druhá otázka bola vyrieknutá v prítomnom čase.

Neviem, preletelo Amy mysľou.

Pretože mi chcel zabiť otca, suploval jej mozog.

Pretože mám pocit, že ma o niečo obral.

Tá tretia odpoveď sa zjavila sčista-jasna a Amy sama nerozumela, prečo jej to napadlo. Akonáhle si to však pomyslela, bola si istá. To bol zásah do čierneho.

"Je mi to ľúto," riekla Amy namiesto odpovedel.

"Nie. Nie je."

"To však neznamená, že ťa neviem pochopiť."

"Tak teda kto?" spýtala sa Viktria a Amy pochopila, čo tým myslela.

Bude pravdovravná aspoň ona, keď už nikto na tejto prekliatej lodi. "Harley." Takmer sa na jeho mene zakuckala - už to bola poriadne dlhá doba, odkedy vyslovila jeho meno.

Viktria porazenecky sklopila pohľad.

Viac si už toho dňa nepovedali.

Tej noci sa jej zas snívalo o Harleym.

*-*-*-*-*

Amine myšlienky sa čoraz častejšie stáčali k Orionovi a Viktrii. Bolo tomu tak aj kedykoľvek, keď so Starším nachádzali nové Orionove správy. Aj po tom, čo Oriona zmrazili, boli stále uväznení v jeho hre. A teraz sa kvôli Orionovi Starší vybral do vesmíru, kde mohol zomrieť.

Ako Harley.

No nezomrel. Nezomrel a namiesto toho sa vrátil ešte s niečím iným.

S planétou.

"Vieš, čo som tam videl? Novozem. Amy, my pristaneme. Skoro," oznámil jej Starší radostnú novinu.

Amy mala jasať. Mala prekvapene zhíknuť a rozosmiať sa, možno mala Staršieho aj objať. Mala zvýsknuť a rozšíriť svoje pery do obrovského úsmevu.

No namiesto toho sa do jej podvedomia vlúdila hrozná myšlienka, za ktorú sa Amy nenávidela. Harley mal planétu na dosah. Stačilo počkať pár mesiacov a bol by videl skutočnú hviezdnu oblohu, hviezdy z Novozeme.

Harley zomrel pri pohľade na domov, ktorý mohol byť.

A to Amy zas zlomilo srdce.

No potom si uvedomila aj ďalšiu vec. "Zobudíme mamu aj otca."

A ďalšiu: Už sa nebudem musieť dívať na namaľované nebo a solárnu lampu. "Uvidím slnko!"

"Dve," opravil ju Starší. "Novozem má dve slnká."

Avšak Amy nebola ani zďaleka taká prekvapená, aká by mala byť. Jej prvá myšlienka mala byť: Čože? Alebo: Naozaj? Dokonca aj: Neverím, by bolo adekvátnejším reagovaním. Namiesto toho si okamžite pomyslela: Harley.

Keď pristaneme na Novozemi, namaľujem mu ďalšie obrazy, sľúbila si Amy. Možno takto si udrží aspoň ilúziu Harleyho pri sebe.

*-*-*-*-*

Presne štyri mesiace po Harleyho smrti si Amy spomenula, čo bolo len pár dní po odhalení veľkého tajomstva Pamodaja a Novozeme.

Spomienky ju zastihli prekvapenú, nepripravenú.

Pred tromi týždňami som započul Orionov a Docov rozhovor. Pamodaj je už pri Novozemi.

Poznáš riešenie, ale nič proti tomu neurobíš?

Snažil som sa nás ochrániť. Keď to zistia, zabijú nás.

Stále lepšie ako tento život.

To nemyslíš vážne!

Nie. To Amy naozaj nemyslela.

Tak prečo sa mi tu oplatí žiť.

Máš mňa.

Vrátil si mi do života nádej.

A keby sa Amy zobudila vo svojej posteli, neuverila by tomu, na čo si práve rozpamätala. No bolo toho ešte viac, ešte omnoho viac. Okrem Harleyho prizania a ich bozku si pamätala na Oriona. Ako vystúpil z tieňov a udrel Harleyho, ktorý stratil vedomie. Potom omráčil Amy

Nevedel, že Amy stále vnímala. Možno nevedel ani to, že ešte stále žije. No keď sa zrazu ocitla v Docovej ošetrovni, uvedomila si, že Orionov cieľ nikdy nebol zabiť ju. Vtedy to nechápala - veď si bola istá, že to Orion ju odpojil.

Teraz, samozrejme, vie pravdu. Že ju odpojil Starší. Ešte stále sa za to cíti ukrivdená, ale už sa naňho nehnevá.

Nie. Orion ju nechcel zabiť. Bola predsa jeho rezervným plánom. Nezabil ju, no ukradol jej spomienky. A za to Oriona znenávidela ešte väčšmi.

Veď prečo by hneď na to Harley spáchal smaovraždu? Nie. Toto nebola samovražda. Toto bol Orion.

Ten bastard.

Kým jej slzy nestiekli po brade, Amy si neuvedomila, že plakala.

*-*-*-*-*

V ten večer znovu vstúpila do kryokomory. Namiesto svojej obvyklej cesty k rodičom, však zamierilak Orionovému boxu. Otvorila dvierka a vytiahla kryobox. Ľadová truhla sa jej odrazu zdala nedostatočným potrestaním. Myseľ uväznená v nehybnom mŕtvom tele po stovky rokov, ju takmer doviedla k šialenstvu. Myseľ šialenca musela byť dvojnásbne zvládnuteľná.

Ibaže Orion stále žil. Orion stále sníval a myslel.

Zabil tých vojakov. Zabil Harleyho. Chcel zabiť aj jej otca. Novozem držal desiatky rokov v tajnosti. Ten človek mal naozaj zvrátené morálne zásady. Najhoršie na tom bolo, že sa ani necítil vinný. Veď to robil pre správnu vec. Vyššie dobro. Sám sa cítil byť hrdinom.

Pfft.

Bola z neho znechutená a nenávidela ho celou svojou dušou.

Oči jej zablúdili k zástrčkám. Chytila sa zástrčky a venovala zmrazenému mužovi tvrdý pohľad.

"Uvidíme, ako sa ti bude páčiť tvoja vlastná medicína," zamrmlala chladným hlasom.

Pevne zovrela kábel, ktorý mohla rýchlym ťahom vytiahnuť zo zástrčky a odpojiť kryobox z elektriny. Potom by sa Orion pomaly začal topiť, až kým by sa nezobudil v sklenenej krypte plnej vody. A potom by mu nepomohlo nič, pretože veko by Amy neodkryla. Začal by sa dusiť a topiť, až kým by nezomrel.

Potom by vedel, ako sa cítila Amy. Amy a aj tí ostatní odpojení.

Alebo by ho mohla rozmraziť. No namiesto uropenia by mu pomohla preč z kryoboxu. Istotne by bol slabý a Amy by mala dosť síl na to, aby ho odtiahla k dverám do vesmíru. Nebolo by ťažké vyťukať kód a sledovať jeho smrť.

Vedel by, ako sa cítil Harley.

No to by bola príliš milosrdná smrť. Smrť medzi hviezdami a planétou. Nie. Orion si takú smrť nezaslúži.

Alebo by mohla vziať nejakú zbraň a napáliť mu guľku medzi oči. Veď toho sa predsa celý čas bál - že ľudia z Porvozeme pozabíjajú ľudí z Pamodaja.

Jedna Amina časť však nesúhlasila. Ak ho zabiješ, budeš rovnaká ako on, hádala sa tá jej časť. Hlas mala Harleyho.

S mizerným pocitom pustila ruku. Druhou rukou udrela o sklo. "Ani ťa nedokážem zabiť!" vzlykla.

*-*-*-*-*

Pred štyrmi mesiacmi Harley ochutnal vesmír. Bolo to len na pár sekúnd a vôbec to nestálo za to.

Vraví sa, že je lepšie spoznať a stratiť, než nespoznať vôbec. Pravdou však bolo, že Harley by sa radšej Novozeme vzdal.

Bál sa, že Amy nebude nikdy vedieť. Bol to však Harley, kto nevedel.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Ilon-Ká** Ilon-Ká** | Web | 23. února 2014 v 14:50 | Reagovat

Krása.. I když mnoho věcí z toho nechápu, stejně se mi to hrozně líbí! Chudák holka, chudák i Harley.. :-)
Jinak máš tam pár chyb, ale nic podstatného... A ne, nebudu to znovu hledat.. :-P :D

2 Faint Faint | 24. února 2014 v 16:18 | Reagovat

Och to bolo také krásne smutné a precitene. Tiež som niečomu nechápala a fakt by som si uz mala dokúpiť ostatné diely lebo ta knihaje desiva ale krásna zároveň :)

3 Bella-Kejtý<3 Bella-Kejtý<3 | Web | 27. února 2014 v 11:30 | Reagovat

Překrásné a přitom smutné. vystihla si to překrásně :3 Miluju tvoje povídky :)

4 Leya Leya | E-mail | Web | 27. února 2014 v 22:34 | Reagovat

Bola by som rada, ak by ste navštívili môj nový blog s poviedkami o 1D :))
myownworld-badbitch.blog.cz
Ďakujem :3
-Leya Caslin ;-)

5 Porcelánová baletka Porcelánová baletka | Web | 28. února 2014 v 16:48 | Reagovat

Tohle je můj oblíbený žánr :-)

6 Iva* Iva* | E-mail | Web | 28. února 2014 v 18:48 | Reagovat

Stále žasnem nad ľuďmi, ktorí dokážu písať fanfikcie. Ako, ono sa to spočiatku môže zdať jednoduché, ale sranda začína byť, ked si naraz uvedomím, že som skôr vytvorila iný príbeh na rovnaké motívy a akoby zhodou náhody sa aj postavy volajú rovnako. Odvtedy teda fanfikcie nepíšem, totiž, bojím sa, že znovu nevystihnem charakter postáv a spravím z nich niečo čím nie sú.
Neviem posúdiť, páč Milion Suns nepoznám, ale čítalo sa to perfektne ;-)
Jedna neskutočne úžasná osôbka mi raz povedala, že zbožňuje moje opisy, krátne, stručné a pritom dokonale výstižné. Spomenula som si na to popri tom ako som čítala. V tejto poviedke to bolo totiž presne takto. Netreba päť odstavcov opisovať jednu a tú istú vec. Bolo to hrozne fajn. Tieto krátke popisy dokonale dokreslovali atmosféru poviedky. Amy mi je nesmierne sympatická a začínam ľutovať, že nepoznám Milion Suns, s radosťou by som sa totiž dozvedela všetky podrobnosti :D
To, ako mu kreslila obraz/y bolo neskutočne milé, ako som vravela, že pôvodný príbeh nepoznám, tak teda neviem, či to bolo aj tam. Ak nie, veľmi veľmi veľmi krásny nápad :D

Zdá sa, že ti nemusím priať nech ťa múza kope :-D ale niečo by som ti k tým blogovým narodeninám zaželať mala...tak teda veľa veľa ďalších rokov a nech ťa písanie nikdy neomrzí pretože by ťa bola ozaj škoda :3 :-)

7 Zoey Zoey | Web | 1. března 2014 v 9:18 | Reagovat

Já ti asi nepovím, abys přestala. Protože musíš pokračovat! :D Hrozně se mi to líbilo, píšeš tak procítěně a hezky....že to až nechápu :-D

8 Berry Lettyen's Berry Lettyen's | Web | 1. března 2014 v 20:21 | Reagovat

:O To je neskutečný! *_* jak to děláš, že zvládáš psát fanfikce? Já to zkoušela a fakt mi to nešlo - je pravda na DW umím tak akorát koukat a slintat u toho, ale to je jiná kapitola :D - skončila jsem asi po třech větách, když jsem si uvědomila, že je to blbost a že jenom píšu poslední díl, co jsem viděla. :D Ale ty tvoje jsou fakt naprosto dokonalý! :D *_*

9 Knihofil18 Knihofil18 | Web | 2. března 2014 v 16:26 | Reagovat

[8]: Nuž, ide skôr o to, že shippujem niečo, čo nie je canon, tak si to musím nejako vynahradiť. :D Hviezdy maľované smútkom mi dali základy na tento 'verse, tak teraz je už ľahké pokračovať.
Na DW by som mala milión nápadov. :D Ibaže ide už o to, že som prečítala toľko fanfiction, že by som len zmiešala dokopy svoje najobľúbenejšie a v tom prípade by sa o originalite nedalo ani premýšľať. Zato u AtU, dosť neznámeho (takmer neexistujúceho) fandomu mám voľnú ruku, lebo som zatiaľ nenašla nikoho, kto by písal Amy/Harley poviedky. Našla som pár drabbles a one-shots v angline, ale vôbec nie také, čo by sa mi zamlouvali. :)

[7]: Pokračujem, pokračujem. :D Pravujem momentálne na 3. jednorázovke, ktorá má predbežný názov "Bez hviezd nezaspím". :)

[6]: Och, tvoj komentár ma neskutočne potešil! Písať fanfiction je ľahšie a zároveň ťažšie ako original fiction. Tiež sa bojím, že som nevystihla charaktery, ale veď s písaním sa človek učí a zlepšuje. :)
Ľahšie sú v tom, že ľudia postavy poznajú, stačí len pozmeniť jednu - dve veci a odvíjať to potom od nich. A tiež netreba ani toľko opisov, keďže to ľudia poznajú už z knihy. :) Dobre s ami píšu drabbes a jednorázovky, ale zas na druhej strane môžeš vidieť, že z jednorázoviek sa mu tu stalo AU navzájom súvisiacich jednorázoviek. :D
Amy v canone obrázok Harleymu nenakreslila, ale páčila sa mi tá paralela. V HMS namaľoval Harley Amin portrét, v HZM to bolo naopak. :) Aj keď Harleymu sa v maľovaní nikto nevyrovná. ;)

[3]: Žijem z angst. :D Ale nie, HMS ma úplne zničili, tak som myslela, že teraz napíšem niečo sťastnejšie a namiesto toho som sa doničila ešte viac. T_T Nikdy sa nedostanem cez Harleyho smrť.

[2]: Ďakujem. A ďalšie diely vrelo odporúčam, lebo tá séria bude jedna z mojich all-time favourites. :)

[1]: Hehe, dík. :D A budem si to musieť za sebou prečítať, lebo občas sa mi stávajú preklepy a sem-tam ujde čiarka. Dúfam, že tam nie sú nejaké hrubky. :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama