absurd nope.

4. května 2014 v 14:35 | Ana "Knihofil18" Syringa |  Z mojej chorej mysle
Okej, takže o tretej ráno ma napadlo, že by ste si zaslúžili nejaký poriadný článok, nie iba báseň, ktorá nemá ani desať slov s krátkym výkecom. Že ma to napadlo o tretej ráno, to hovorí samo za seba, ale nevadí. Pripravte sa na hlboké myšlienky, pretože veci nabrali existenčný rozmer!



V poslednom čase ma nič nebaví. Prestávam sa zaujímať o veci. Škola, knihy, seriály, blog, písanie... To, čo mi dokázalo zdvihnúť náladu a na čo som sa každý deň tešila, je teraz... akosi fuč. Voči všetkému som apatická. Nie je to lenivosť, kde by som niečo napísala rada, len sa mi nechce. Teraz už ani nechcem písať. Chcela by som chcieť písať a mám pár nápadov, ale pre nejaký zvláštny dôvod ma k písaniu neťahá. Inšpirácia by tu bola, múza by mi dala nápady,... lenže čosi je so mnou inak.

Takto sa cítim už pár týždňov. Nič ma netrápi, do ničoho sa nehrniem. Dokonca ma netrápi, že ma nič netrápi! A dokonca ani to ma netrápi. Jednoducho nulová ochota.

Kedysi som blogovala každý deň. Neskôr som písala aspoň 2 - 3 články za týždeň. No teraz som rada, ak mám 5 článkov za mesiac. Z toho je jeden prvoaprílový žart a 4 básne, čo som spatlala za pár minút. Zrkadlo som nepísala už do decembra. S Rádioaktivitou, s ktorou som mala také veľké plány, to vyzerá na zaplakanie. Poslednú poviedku z Hviezdy ´verse som sekla po 2000 slovách. Čip sa pomaly blíži ku koncu a stále nemám jasno, ako k tomu koncu docválam, ale keby som sa snažila, prišlo by to samo. Premýšľam o tom, že k Zlomenej sa už nevrátim a celé NPTZ z blogu vymažem. A čo sa mazania týka, trebalo by premazať aj básne. Ibaže na to vôbec nemám chuť, motiváciu.

Nechce sa mi do kníh a do seriálov. Knihy si stále rada prečítam, ale už to nieje, čo to bývalo. V polovičke knihu bezdôvodne odložím, aj keď mám čas ju čítať a nenudí ma. Alebo ju letmo prebehnem (vtedy mi "prečítanie" trvá necelú hodinu). Viem, čo sa zhruba stalo a prečo, možno si zapamätám mená dvoch-troch postáv, ale keby sa ma niekto spýtal na nejakú menej podstatnú drobnosť, bola by som úplne mimo. Zo svojho obľúbeného seriálu som nevidela posledné dve epizódy a nijak ma to netrápi. Na Doktora, Sherlocka, SPN a iné moje fandomy myslím čoraz menej. Nebaví ma ani čítať FF na tieto seriály. Hudbu počúvam asi tak raz za týždeň, keď už naozaj nemám čo robiť.

So školou sa to ešte nejako ťahá. Nakreslila som si minikalendár, kde si každý deň odškrtávam a učím sa, lebo sa učiť musím. Učím sa tak, aby som to na písomke vedela, ale na druhý deň som vygumovaná. Domáce buť opíšem v škole alebo hľadám na nete. Udržiavam sa na svojomobvyklom prospechu, ale to preto, lebo musím. To je hlavný rozdiel medzi mojími koníčkami a školou, to je dôvod, prečo mi písanie tak upadá. Lebo nemám deadline a nič mi nebráni od toho, aby som proste nič nenapísala.

Čo vlastne po celých dňoch robím? Hm, dobrá otázka. Sama neviem, pretože môj sociálny život by sme mohli presnešie pomenovať "sociálna smrť". Asi len po celých dňoch scrollujem po tumblr a apaticky si prezerám facebook. Ležím na posteli a premýšľam.

To v poslednom čase robím viac než dosť. Premýšľam.

Poznáš ten pocit, milý čitateľ, keď sa zapozeráš na jeden ohromne zaujímavý bod na stene a na niekoľko minút prestaneš vnímať svet? Keď len premýšľaš, ale zároveň nemôžeš počuť svoje myšlienky? Kedy sa myšlienky zmenia len na nepochopiteľný bzukot? Keď nemyslíš na nič konkrétne a zároveň na všetko v jednom okamihu a nestíhaš sledovať vlastnú myseľ a si v tichu, ale zároveň ťa prehluší hluk tvojich vlastných zotročených myšlienok, ktoré ani nevieš rozlúštiť a ktoré sú pre teba rovnako veľkým tajomstvom ako myšlienky iných ľudí?

Takto premýšľam ja a nikdy nevypnem. Premýšľam o budúcnosti. O rok o takomto čase už budem musiť mať rozhodnuté, akým smerom sa uberať a vybrať si maturitné predmety. O dva roky budem stresovať kvôli maturite. O osem rokov - v prípade, že budem vedieť, na akú mám ísť výšku, že sa tam dostanem a aj ju reálne dokončím - už budem pracovať. Ale kde? Aká práca by sam i páčila, keď sa nedokážem tešíť ani z vlastného písania?

Keby si sa ma spýtal, čoho sa najväčšmi bojím, moja odpoveď by bola detinská. Pretože nechcem dospieť. Chcem vrátiť čas a byť bezstarostným dieťaťom. Desí ma, že o rok budem mať osemnásť a mám byť dospelá. Desí ma myšlienka na to, že si budem čoskoro vyberať smer, akým sa môj život bude uberať. No zo všetkého najviac sa bojím toho, že o dvadsať rokov budem ráno s nechuťou vstávať do práce, strávim tam osem hodín a vyšťavená sa vrátim domov. Doma ma budú čakať povinnosti, ak si nejakým neuveriteľným zázrakom nájdem chlapa a možno budem mať deti. Neostane mi čas na to, čo robím skutočne rada. Večer vyčerpane klesnem do postele a ráno sa znova opakuje celý kolobeh. A to všetko kvôli tomu, že sa moje tínedžerské ja rozhodlo nesprávne.

Na gymko som šla preto, lebo som mala dobré známky, netušila som čo so sebou a pomyslela som si: "Gymko mi poskytne ďalšie štyri roky rozhodovania." Škrabala som čas a naivne som verila, že budem vedieť, akým smerom sa mám uberať.

Povedzme, že pôjdem na výšku, že nájdem niečo, čo ma baví. Ale zamestnejú ma, keď je teraz nezamestnanosť tak vysoká? Budem sa musieť uživiť. Platiť za byt, elektrinu, vodu, plyn. Variť si. Starať sa o seba. What the fuck?

Prečo som vlastne tu? Aký mám dôvod byť na tomto svete? Ak sa rozhodnem pre obyčajnú prácu, ktorú síce budem mať rada, ale nikto si ma nezapamätá. O sto rokov nebude nikto tušiť, že som žila. Nechcem obyčajnú prácu, rada by som po sebe niečo zanechala, než sa vydám do pekelnej jamy. Mám však na to? Bude si aspoň jeden človek pamätať moje meno, po tom, čo otrčím kopytami?

Budúcnosť nie je jediná vec, na ktorú myslím. Myslím aj o minulosti a prítomnosti, o ľudoch. Myslím na ľudí, ktorí boli pre mňa kedysi dôležití, ale za posledné dva roky sme sa odcudzili tak veľmi, že sa vlastne už nepoznáme. Myslím na ľudí, ktorí sú dôležití pre mňa, ale ja nie som dôležitá pre nich. Myslím na ľudí, ktorí by mohli byť dôležití, ale shit is complicated. Prílišnú pozornosť venujem chybám, ktoré som v minulosti urobila a premýšľam o tom, čo by som zmenila, keby som vrátila čas.

Realita mi uniká medzi prsty a žijem v akomsi alternatívnom vymyslenom svete, v hlavnej úlohe Knihofil, ktorý nerobí chyby, je sebaistý a vie presne, čo urobiť. Neutápa sa v mori neistoty. Keď premýšľam nad budúcnosťou, automaticky mi začne pípať červený gombík s nadpisom FAILURE.

Keď už si dostal malú prehliadku do mojej mysle, ako vlastne sa mám z niečoho tešiť? Ako sa mi má chcieť do písania?

Tento status quo trvá už pár týždňov. Takže keď odo mňa vytlačíš občasnú báseň a ak sa stane zázrak a podarí sa mi napísať kapitola (to je jedno k čomu, aj tak to bude zázrak nad zázraky), budeš presne vedieť, čo sa mi odohráva v hlave.

Aspoň to som ti za posledné tri mesiace dlhovala.


Knihofil
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Bella-Kejtý<3 Bella-Kejtý<3 | Web | 4. května 2014 v 15:21 | Reagovat

Knihofil....znám tě už 2 roky a tvůj blog od začátku. Znám taky tyhle stavy. Možná je to hloupé navrhnutí, ale možná bys mohla zkusit dát si od všeho pauzu. Nemyslím tím skončit s blogováním a vším, ale dát si nějakou pauzu...dát se dohromady a promyslet si všechno. Být tebou, tak bych zatím nic nemazala :)
Víš proč tu jsi? Protože tě všichni tvý fanoušci mají rádi a potřebují tě. Já tě mám ráda. Jsi úžasná kamarádka a jsem ráda, že jsem měla tu možnost poznat tě. Píšeš dokonalé povídky :)
To že se bojíš své budoucnosti je normální. taky se jí bojím. Bojím se, co bude za dva měsíce touhle dobou, bojím se, kam půjdu na vysokou - jestli na ní vůbec půjdu.Zaměstnají tě, protože ty bys jim tam chyběla, navíc by byli idioti, protože by přišli o úžasnou zaměstnankyni.
Budu držet palce a když budeš potřebovat pomoc, tak mi napiš, ráda ti pomůžu :)

2 Faint Faint | Web | 4. května 2014 v 15:55 | Reagovat

Čo ti mám na to povedať...
Vieš, občas sa tiež zamýšľam nad týmito vecami. Či som sa rozhodla správne, kde budem o 4-5 rokov, či sa mi vôbec niekedy podarí splniť si svoj sen ako o tom furt rozprávam...
V poslednom čase som sa nad tým tiež zamyslela...Nebolo by lepšie skončiť blog a proste si písať len tak sama pre seba? Vieš, bavili sme sa o tom.
A rovnako ako aj Bella-Kejtý, keby sa stalo, že by si skončila. Hrozne by si nám chýbala...
Konečne! Konečne som vďaka blogu našla nejakú spriaznenú dušu. Ten deň čo sme spolu boli von bol jednoducho mega úžasný. S nikým som si tak dobre neporozumela. Naše súkromné žartíky, ach konečne mám pocit, že niekam patrím :)
Nezamýšľaj sa toľko nad budúcnosťou, ono to príde tak nejako samo. Furt som žila  v minulosti, nemohla som sa spamätať, ale proste som si uvedomila, že by som sa mala pohnúť ďalej a žiť tu a teraz.
Asi by som tiež volila nejakú pauzu. Len preboha nekončí! To by som už nezvládla a išla preč tiež.
Skús výjsť von, poprechádzať sa. A o ničom nepremýšľať ono je to dosť ťažké, ale prechádzky so psom mi skvelo prečistia hlavu.
A keby si čokoľvek potrebovala, som na FB, skype, v pohode sa vykecaj :)

3 Knihofil18 Knihofil18 | Web | 4. května 2014 v 16:30 | Reagovat

[1]: Tá pauza by nebola zlá. Možno by som mohla oficiálne pozastaviť nejaké poviedky okrem jednej a venovať sa len tej, čo ju nepozastavím. V podstate si pauzu dávam už dlhší čas, pretože aj keby som si dala pauzu, stále by som pridávala básne, čo by sa nezmenilo. Len nájsť si spôsob, ako sa znovu dostať do toho písania... :)
Je hlúpe, že už teraz sa zamýšľam nad tým, čo bude o dvadsať rokov, lebo akokoľvek by som nad tým premýšľala, teraz nič neovplyvním... leda, že by som sa pustila do písania a pokúsila sa vydať knihu? Podarilo by sa mi to? Musela by som na sebe poriadne zamakať. Každopádne, snáď sa to časom vyjasní. :) Len keby som nad tým toľko nepremýšľala...
[2]: S blogom končiť nebudem, pretože to by som nepísala už ani toľko, čo teraz. Sranda, ako som dokázala za dva dni napísať to Predpeklie, pretože mi priháralo a bolo to do školy. Možno by som si mala najať osobného vraha, ktorý by ma potrestal vždy, keď sa oneskorím s písaním... ale zase potom písať na silu, to nie je dobré. Jeden čas som písala nasilu a nedopadlo to veľmi dobre.
Neboj! :D Končiť nebudem. Ani ten článok som nepísala ako nejakú rozlúčku alebo čo, len vysvetliť, prečo to je so mnou a blogom tak, ako to je. Okrem toho, aj keby som skončila s blogom a pokračovala v písaní, aj tak by som ťa otravovala po facebooku a posielala ti asi každú poviedku a kapitolu, čo by som napísala. :D Ale to sa nebude konať.

Vďaka, baby. Vy mi viete vždy zvihnúť náladu. :)

4 vrania vrania | E-mail | Web | 4. května 2014 v 16:45 | Reagovat

V podobnom stave sa nachádzam už dlho. Veľmi dlho. Raz je to intenzívnejšie, inokedy na okamih precitnem. Väčšinou ale nevnímam a v poslednom čase všetko, čo som kedysi zbožňovala odháňam a tvárim sa ako hrdina - ja už to nechcem, ja už to nepotrebujem.
Výber strednej som tak trochu dovrzala. Úprimne, umelecký odbor bez výšky nemá moc veľkú perdpektívu (ten môj absolútne) a ja v umení na vysokej nejak extra pokračovať nechcem. Toto rozhodnutie ma dobehlo. Uvidím, či mi dovolia skočiť do iného prúdu. A pokiaľ áno, kam sa v ňom doplavím?
Podobne ma desí budúcnosť. Nedokážem si predstaviť, čo si počnem. Čo budem robiť, keď už nebudem bývať s rodičmi? Spoločnosti sa neúmyselne vyhýbam a úmyselne ju nevyhľadávam. Blízkych priateľov by som spočítala na prstch jednej ruky. Ale i to sa rýchlo mení.
V čase precitnutia ma to trochu štve, ale vidím sa v úplne obyčajnej práci, s malým bytom a nanajvýš s akváriom na stole...
V rámci všeobecného dobra (neútočenia na okolie) sa snažím zamerať na bližšie ciele. Tým prvým je teraz pre mňa maturita. A prijímačky...
Nemám žiadne rady, povzbudivé slová mi došly. Ale drž sa. Verím, že jedného dna precitneme. A bude to fajn.

5 Elizabeth Elizabeth | Web | 4. května 2014 v 19:56 | Reagovat

Tieto stavy sú u mňa bežné. Líham si večer do postele s tým, že neviem čo s myšlienkami, lebo sa ženú mojou hlavou ako autá v nejakých pretekoch. Rozmýšľam o budúcnosti, či budem vôbec niekedy normálne žiť, o minulosti, ako bolo dobre, ako by som chcela byť malým dieťaťom. Uvažujem či by nebolo lepšie na všetko sa vykašlaľ.  A tak. Ale myslím si, že ty máš miesto tu, a tieto veci prehrmia, skús si dať pauzu, to väčšinou pomáha. Držím ti palce!

6 Knihofil18 Knihofil18 | Web | 5. května 2014 v 17:40 | Reagovat

[4]: [5]: je pekné, ale zároveň smutné vedieť, že niekto prežíva to, čo ja. snáď sa z tých absurd nope stavov dostanete. :)

7 Angela QuickBow Angela QuickBow | E-mail | Web | 7. května 2014 v 8:58 | Reagovat

Už na začiatku som si povedala, že si opisovala mňa a môj momentálny stav. Raz sa mi to už stalo. Trvalo to mesiac letných prázdnin, kedy som len sedela doma, pozerala Upírske denníky diel za dielom, od rána do večera. Mala som vypnutý mobil, neodpisovala som na správy, nechodila som von. Z jedného dôvodu a to, že som nechcela stretnúť jednu osobu, lebo som si povedala, že keď ju stretnem, musím sa jej spýtať jednu zásadnú otázku. A ja som sa bála odpovede.
Teraz sa mi to isté deje tiež. Sedím na posteli, von chodím len kvôli povinnostiam. Väčšinou stratená v hre pre 8+ alebo len tak, pozeraním nejakého filmu. Neodpovedám na správy, len na tie najdôležitejšie, nevolám, neesemeskujem. Z jedného dôvodu, že som stratila jediného človeka na svete, ktorému som dôverovala. A jaksi neviem, prečo žijem.
O budúcnosti ani nepremýšľam. Neviem, čím budem a som rada, že mám ďalšie 4 roky, kým sa rozhodnem, či pôjdem na právo alebo sa uberiem smerom účtovníctva. Takže chápem, ako sa cítiš a verím, že to máš s tou maturitou atď ťažké. Ale tiež verím, že to zvládneš a prekonáš. :)

8 Executor Executor | E-mail | Web | 5. srpna 2016 v 8:46 | Reagovat

Každý sa bojí toho dospeláckeho kolobehu, že v ňom nebude mať miesto na svoje obľúbené činnosti. Možno preto aj klesá pôrodnosť, lebo ľudia chcú niečo iné ako ukričaného parchanta. :-D Vlastne chcú nemať tú zodpovednosť za seba.
Apatickosť ma nikdy nedržala dlho... raz som mal obdobie, kedy sa mi znechutili PC hry, alebo som mal niekoľkodennú demotiváciu a zas to rýchlo prešlo. Možno je to tým, že veľmi rozhodne viem čo chcem. Všimol som si ale, že apatia nenastáva len kvôli nedostatku energie či motivácie. Zrejme sa to môže zrodiť aj po prílišnom naplnení, teda ak je voľného času priveľa a prestaneme si ho vážiť.
Silne však posielam do riti ľudí, ktorí kvôli svojej apatii neodpovedajú iným. Čo ak ich niekto vo svete potrebuje viac ako oni svoju samotu? Za také sebectvo by sa mali hanbiť.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama