Singularita 1/2

14. července 2014 v 1:00 | Ana "Knihofil18" Syringa |  Jednorázovky
Takže tu máte tú sľúbenú jednorázovku bez sci-fi a fantasy elementov, len dievča, chalan a hviezdy na oblohe. :) Bola by som rada, keby ste sa nad tým trochu zamysleli, pretože tá poviedka pre mňa veľa znamená. Snáď sa vám bude páčiť. :)

Singularita

"Hviezdy sú veľká lož," trasúci hlas sa odrážal od holých stien prázdnej triedy. Zvonček už dávno zazvonil a všetci zdúchli domov, no Claire ostala sedieť s hlavou naklonenou a pohľadom upretým do neurčita. Jej oči už nevideli realitu. Mysľou bola na svetelné roky ďaleko.


Alex, Clairin najlepši kamarát, samozrejme, ostal pri nej. Prihovoril sa jej, že hodina skončila a mali by ísť domov a Claire chvíľu hľadela pred seba. Potom si vzdychla, zakrútila hlavou a prehovorila o hviezdach.

Venoval jej zmätený pohľad a ona mu pohľad neopätovala. "Myslel som si, že máš hviezdy rada?" spýtal sa jej neisto.

Claire bola... bola zvláštna. Nikoho si nepripúšťala k telu a dokonca ani Alex ju nepoznal tak dobre, ako by to malo byť. Vedel o nej malé fakty, ktoré mu o sebe povedala sama. Všimol si, aké má zvyky a zlozvyky. Dokonca do určitej miery vedel, čo má rada a čo zas z duše neznáša. Ale Clairine myšlienky mu ostali navždy záhadou. Jej oči neboli ani náhodou zrkadlom do duše. Jej tvár bola nečitateľná, výraz pokrovho hráča. Claire bola enigma.

"Už nie."

"Prečo?" zamračil sa Alex. "Ešte včera si hovorila, že ti dávajú nádej."

Milióny malých svetielok v nekonečnej temnote. Jedna hviezda je jeden dôvod, povedala vtedy.

"Čo vidím na oblohe, nie sú hviezdy. Je to fragment minulosti. Tie hviezdy sú dávno mŕtve."

Alex úprimne nevedel, čo jej na to odpovedať.

*-*-*-*-*

Claire sa v škole na druhý deň neobjavila. Ráno mu prišla od nej SMS-ka:

Necítim sa dobre. Môžeš mi po škole priniesť úlohy?

A tak jej Alex tie úlohy priniesol.

Našiel ju, ako leží na malom kúsku svojej postele stočenú do kĺbka, tvár sa jej dotýkala steny a chrbát statočne čelil Alexa. Dýchala pravidelne a Alexa napadlo: Spí?

Odkašľal si.

"Polož ich na stôl," prehovorila Claire jemným hlasom, ktorý takmer prepočul. Nezdala sa mu chorá.

"Si v poriadku?"

"V rámci možností." Odmlčala sa. "Vďaka, že si prišiel."

*-*-*-*-*

Na druhý deň, keď jej Alex zas prišiel odovzdať úlohy, si všimol, že má na ruke tri krátke červené čiary nakreslené centrafixou.

"Čo to je?" spýtal sa jej.

Pokrčila plecami. Zadívala sa naňho tými mlčiacimi očami, ktoré boli bránou veľkej záhady. "Odpočet," odvetila jednoducho.

"Aký?" spýtal sa jej zmätene.

"To ešte neviem."

*-*-*-*-*

V noci Alexovi zazvonil mobil. Prebudil sa, trhol sa a bez toho, aby sa pozrel na displej, hovor zrušil.

Doparoma, ktorý blázon volá - ukradol krátky pohľad na svietiace digitálne hodiny - o druhej v noci?

Odpoveď mu prišla s pohľadom na displej mobilu.

"Samozrejme," zamrmlal si pre seba. "Kto iný?" Povzdychol si.

Vytočil Claire späť. Mobil jej nestihol ani raz zazvoniť - hovor okamžite prijala.

"Výjdi pred dom," ozvala sa.

"Čo?" zívol Alex do telefónu.

"Je to dôležité."

"Nie si chorá?"

"Už ma to prešlo."

"Je uprostred noci," sťažoval sa.

"Ak nechceš, nemusíš," ohradila sa Claire dotknuto. "Pokojne to urobím sama."

Alexova ostražitosť vyskočila na maximum. Kdesi v jeho mysli zablikal červený výstražný znak. Dovolil si zažiť milisekundu paniky, pretože Claire bola nevyspytateľná a impulzívna a nevedel ju uhádnuť, nevedel, akým smerom sa uberali jej myšlienky. A tobôž nie o druhej v noci. O druhej v noci ma každý inú osobnosť.

"Už idem," sľúbil jej. Ukončil hovor a mobil odhodil na posteľ.

Na nohy si vzal len staré polorozpadnuté dreváky a v tihosti vyšiel z izby. Ani nezatváral dvere, aby náhodou nezobudil rodičov alebo svoju malú otravnú sestru. V tichosti zbehol po schodoch a keď zatváral vchodové dvere, modlil sa, aby nezavŕzgali. Jeho modlitby boli vypočuté.

Claire stála za bránou, ku ktorej prešiel niekoľkými dlhými skokmi.

"Čo sa deje?" zamračil sa.

Claire sa namiesto odpovede iba usmiala. "Nastúp si do auta," ukázala na čierny Nissan, ktorý vlastnila Clairina mama.

"Ty si sa vyparila z domu a ukradla mamine auto?" hľadel na ňu neveriacky.

"Vypožičala," jej úsmev sa ešte viac rozšíril.

"Mama sa nebude zlostiť?"

"To by si musela všimnúť, že som preč. A na to by zas potrebovala byť triezva," pretočila očami. "No tak, nastúp si. Nestrácajme čas."

"Som v pyžame," informoval ju, akoby si to ešte nevšimla.

"To je jedno," mávla rukou. "Chcem ti niečo ukázať."

Alex si založil ruky na hrudi.

Claire imitovala jeho pozíciu. Dokonca aj v nejasnom oranžovom svetle pouličnej lampy videl, že nasadila rovnaký výraz tváre, na aký sa cítil. Chvíľu na seba káravo hľadeli s prižmúrenými očami, kým obaja nevybuchli do smiechu.

Alex si zahryzol do rukávu, aby svojím rehotom nezobudil niekoho z domu.

"Usmial si sa," samoľúbo sa uškrnula. "To znamená, že pôjdeš."

"Čo-ja-ako-"

Alex sa nestihol spamätať, už ho chytila za zápästie - Clairina ruka bola studená ako kus ľadu - a nasilu ho ťahala do auta. Vlastne ani neprotestoval a nechal sa uprostred noci vo svojom pyžame zatiahnuť na predné sedadlo ukradnutého auta.

Tak fajn. Nepanikáriť.

Claire naštartovala auto. Pustila pesničku od pre Alexa neznámej skupiny a niekoľko minút neprehovorila ani slovo.

Bol to Alex, kto sa ozval prvý.

"Hm, vysvetlenie?" neurčito zamával rukami.

"Nemáš zmysel pre dobrodružstvo," podpichla ho. Mala takú dobrú náladu, ako už dávno nie.

"No tak, sedím tu ako klaun v pyžame," zafrflal. "Mám snáď právo vedieť, prečo som sa tebou nechal zatiahnuť do niečoho, z čoho môžem mať problémy."

"Ty si sa nechal zatiahnuť. Neviň z toho mňa."

"Ty si mi teda milá osôbka," zachechtal sa.

Pozrela sa naňho kútikom očka a uškrnula sa.

Keď minuli hranicu mesta, ďalšie mesto a ďalšie mesto, Alex bol zahniezdený v sedadle, oči takmer zatvorené, srdce mu divoko búšilo. "To bude hádam dlhší výlet," zašomral. Po tisíci raz oľutoval, že svoj sprostý mobil na noc nevypol.

"Možno," odvetila neurčito. "A teraz čuš ty tam a užívaj si ticho."

"Veď hrá tvoja hudba."

"Nemyslím ticho ako ticho," vysvetľovala. "Pozri sa z okna. Dívaj sa na svet. Čo vidíš?"

"Nič."

"Prečo?" posunula ho bližšie k nejakej svojej intelektuálnej odpovedi.

"Lebo je tma."

"Presne. Ako to tam vonku vyzerá?"

"Žeby tmavo?"

"Veľmi smiešne," pretočila očami. "Pozri sa poriadne. Ako vyzerá svet?"

Chvíľu sa díval na obrysy a siluety, ale mimo toho, čo bolo osvetlené autom, vyzeral svet skutočne prázdny. Fádny. Vädnucí. "Vyzerá to tam, akoby všetko na svete spalo."

Zazdalo sa mu, že Claire nad jeho odpoveďou hlboko uvažovala. Zase medzi nimi zavládlo ticho prerušované motorom a tichými zvukmi basgitary a bicích.

"Nuž, to tiež. Mala som skôr na mysli, že ten svet vyzerá krehko. Akoby stačila sekunda a pohltí ho temnota a nám neostane pevná zem pod nohami. Ostane iba temnota a prázdny priestor."

"Ostanú hviezdy," odpovedal Alex váhavo.

"Hviezdy sú len ilúzia. Nie je dobré na nich visieť, pretože to znamená visieť na minulosti."

"Prečo? Minulosť nie je zlá. Predsa nesmieme zabúdať na to, čo bolo."

"Minulosť si často idealizujeme. To urobíme o pár rokov aj s terajšou prítomnosťou."

"Na tvojom mieste by som sa budúcnosťou tak nezaoberal," pokúsil sa jej poradiť Alex. "Čo bude, bude. Teraz nad tým nemáš veľkú kontrolu."

Nehla ani brvou. Znova sa na Alexa díval pokrový hráč. "Kiežby som si mohla dovoliť myslieť ako ty," povzdychla si napokon.

Znovu upadli do ticha. To trvalo dlhšie, než predošlé. A Alexove oči sa zatvorili proti jeho vôli. Pomaly upadal do spánku za zvuku nejasných slov pesničky o padaní a slobodnej vôli.

*-*-*-*-*

Prebudil ho Clairin hlas. Ďalšie, čo si všimol, bola Clairina ruka. Tá ho fackovala striedavo po jednom a druhom líci, ale nikdy nie dosť silno na to, aby sa prebudil. Viečka mal ťažké a oči ho trochu pálili. S ťažkosťami otvoril oči a zazíval.

Auto bolo odparkované kdesi pri ceste. Nad Alexom sa skláňala Claire a spoza nej mu do tváre svietilo slnko. Strhol sa.

"Preboha, kde sme?!"

Claire sa pregúľala späť do svojho sedadla. "Kdesi v Louisiane," odvetila.

"Čože?!"

"Pokoj, len si tu niečo zariadime a hneď sa vrátime domov."

"Čo presne je také dôležité, že to musíš urobiť až v Louisiane?" vyštekol.

"Cítiš sa neisto? Stratený?" spýtala sa ho svojím pokojným hlasom namiesto odpovede.

To bola posledná kvapka. "Doriti, hej!" vybuchol. "Som v pyžame a delí ma celý jeden štát od domova! Nemám tu ani mobil, aby som zavolal mame, že som v poriadku! A som poriadne hladný!"

Claire mu venovala unavený pohľad - Alex si všimol tých kruhov pod očami. To nebolo dobré. Siahla si do vrecka tmavých džínsov. "Tvojej mame som písala, že sa do večera vrátime."

Alex natiahol ruku, no Claire mobil hneď odložila.

"Nie. Mám len dvadsať percent baterky. A na ceste by sa mohol ešte hodiť."

"Prečo si ho nenabila?" odsekol.

"Zabudla som," Clairin hlas odzrkadľoval Alexov, oči prižmúrené. Natiahla sa rukou do zadného sedadla - čosi zašušťalo. "Dobrú chuť," hodila mu starostlivo zabalený sendvič.

Ostal na ňu neveriacky civieť.

*-*-*-*-*

"Okej," povedal Alex o štvrťhodinu neskôr, keď už bol najedený a relatívne pokojný. Už nesedeli v aute, ale kráčali po nie príliš strmom kopci. "Aký je dôvod, že sme práve tu?"

"Mám tu niečo, čo tu chcem spáliť," odpovedala.

Zažmurkal. "To ako vážne?"

"Hej."

"To si nemohla tú vec spáliť aj na svojej záhrade? To sme sa fakt museli trepať bohviekde do Louisiany?" Alex bol v nie tak nemom úžase.

"Hej. Sme pred Franklintonom."

To mesto Alex poznal. "Ten Franklinton, kde si vyrastala?" Oči mal doširoka otvorené.

Claire nežila v Annistone odjakživa. Alex si ešte živo pamätal, keď sa desaťročná Claire prvýkrát objavila v ich triede. Bola medzi nimi cudzia a s nikým sa nerozprávala celé týždne. Potom si raz sadla na angličtine k Alexovi a tak sa to všetko začalo.

Trvalo mu celé mesiace, než s ním prehovorila viac ako tri vety. Aj tak - potom sa tiež držali len neosobných vecí. Filmy, seriály, videohry. Nikdy sa nerozprávali o ľuďoch. Alexovi to tak vyhovovalo.

Raz v ôsmej triede mala Claire naozaj zlú náladu. A tak sa jej Alex spýtal.

Zbúrali náš starý dom vo Franklintone. Je mi z toho trochu smutno, odpovedala mu. Viac sa na tú tému neprehovorilo ani jedno slovo.

"Presne ten," prisvedčila.

O niekoľko metrov, keď už boli na tom kopci, bol Alex ohromený výhľadom na malé mesto. Polovica mesta bola ešte v tieni, druhú polovicu ožiarovalo ranné slnko.

"Pozri sa dole," Clairin hlas bol jemný ako pena morských vĺn. "To mesto... práve sa zobúdza."

Na uliciach nebolo veľa ľudí. Zriedka sa mihlo aj nejaké auto. Niektoré domy mali vnútri ešte stále rozsvietené, iné zhasínali, pretože obloha bola s každou minútou svetlejšia a svetlejšia.

"Tí ľudia," pokračovala Claire, "všetci tí ľudia sú takí maličkí. Nahraditeľní."

Alex sa zamračil. "To nie je pravda. Prečo si to myslíš?"

"Povedz mi, Alex," Alexovo meno v Clairivých ústach znelo horkosladko, "čo budeš robiť, keď zmaturujeme?"

Zmätene sa na ňu pozrel. "Ako to s tým súvisí?"

"Odpovedz mi a odpoviem ti aj ja."

"Hm. Pôjdem na výšku."

"A potom?"

"Potom si nájdem prácu."

"A oženíš sa? Manželka, dve deti, biely plot, pes? Do práce a domov?"

Čosi v Clairinom hlase mu spôsobilo zimomriavky. "Pravdepodobne."

"Čo robia ľudia tam dole? A ľudia v našom meste? Čo robí každý človek na svete?" Trochu sa odmlčala, no na Alexovu odpoveď nečakala. "Všetci žijeme jeden a ten istý život. Stereotyp od vidím po nevidím, a to ma desí. Všetci žijeme jeden a ten istý život, a to nás robí postrádateľnými. Nikto si nevšimne ovcu v stáde. A svet si nevšimne malú baktériu, akou som ja alebo ty. Ja nič neovplyvním."

Mal nutkanie jej pripomenúť, že je sobota a nie všetci ľudia pracujú, ale zahryzol si do jazyka. "Mýliš sa," odpovedal Alex takmer okamžite. "Každý človek má rodinu a priateľov. Ovplyvňuješ životy ľudí okolo seba. Každý človek je centrom svojho vlastného malého vesmíru. Každý je niečím špeciálny."

Claire sa doširoka usmiala. "Páči sa mi, ako skladáš slová do viet." Sadla si na trávu. "Ale mýliš sa. Každý je vraj špeciálny," odfrkla si. "To je len ďalší spôsob, ako povedať: Nikto nie je špeciálny."

Hodnú chvíľu sledoval výraz jej tváre. Claire mu práve poskytla malý výlet do jej mysle. Bolo to omnoho temnejšie miesto, než si Alex predstavoval. "... Ako môžeš byť niekedy šťastná, keď premýšľaš takto?"

Sardonický smiech. Zahorknutý úsmev. "Dobrá otázka."

"Mám pocit, že ťa vôbec nepoznám," priznal sa jej.

Pokrčila plecami. "Poznáš ma lepšie, než ktokoľvek iný."

"Ale aj tak nie dosť dobre."

"Ver mi," venovala mu pobavený pohľad. "Viac než dosť."

"Ale prečo ja?" nechápal.

"Vybrala som si ťa," odvetila s jednoduchým kývnutím plecom.

"Nechápem," Alex nechcel zopakovať tú istú otázku.

Pokrútila hlavou. "To nerieš," mávla rukou. Potom z ľavého vrecka vytiahla miniaturný zápisníček. "Máme na práci dôležitejšiu vec."

"Čo s tým hodláš urobiť? Zapísať si sem o našom radostnom výlete?" pretočil očami.

"Už som ho úplne zapísala. Chcem ho spáliť."

Bol trochu zmätený. "Um, to prečo? Denníky nemajú ostať na pamiatku?" Odkedy si vlastne Claire písala denník? Ona nikdy nebola ten denníčkovský typ. Alexa tá malá knižôčka poriadne prekvapila. Očividne, nepoznal ju ani tak dobre, ako si myslel, že ju poznal.

"Denníky áno," prisvedčila pobavene. "Toto nie je denník - sem som si zapisovala svoje myšlienky."

Alex nadvihol jedno obočie.

"Chcem svoje myšlienky spáliť."

Zachechtal sa. "To znie ako verš zo snobskej básničky od snobského básnika, čo zomrel minimálne pred dvoma storočiami."

Pokrčila plecami. "Páči sa mi tá idea. Okrem toho, tu sa to začalo, tu to skončím. Symbolika."

"Tak fajn. Ideme nachystať nejakú obetnú vatru alebo čo?" podpichol ju.

"Nie," odsekla. "Jednoducho ich zapálime."

A tak aj bolo. O necelých päť minút sa pozerali, ako mihotavý plameň zo zapaľovača pohltil papierovú knižôčku, ako listy oškrel, spálil, až sa nakoniec rozpadli na prach. Pokiaľ nevyhasla posledná malá poletujúca iskra.

*-*-*-*-*
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Bella-Kejtý<3 Bella-Kejtý<3 | Web | 14. července 2014 v 10:50 | Reagovat

Wow, úplně jsem se do toho začetla :3 Je to úžasné, píšeš bezvadně snad všechny styly povídek, jdu pokračovat ve čtení :)

2 Knihofil18 Knihofil18 | Web | 14. července 2014 v 13:16 | Reagovat

[1]: stále je veľa štýlov, čo som neprebádala... vlastne si ani nie som istá, čo je toto za štýl :D

3 Eliza Eliza | Web | 15. července 2014 v 0:07 | Reagovat

Tohle mi hrozně připomnělo Hledání Aljašky, prostě taková podobná výprava, Clair...Líbilo se mi to, připadalo mi to takové volnomyšlenkářské a dobře napsané :) Jdu si přečíst další část ;)

4 Bella-Kejtý<3 Bella-Kejtý<3 | Web | 15. července 2014 v 11:06 | Reagovat

[2]: To je 'snílkovský' styl smíšený s realitou - nejspíš :D Nevím, ale každopádně se ti to povedlo i bez ufonů a nadpřirozena :)

5 Knihofil18 Knihofil18 | Web | 15. července 2014 v 13:57 | Reagovat

[3]: och, na aljašku som si nespomenula už celé týždne :D toto som čerpala zo svojej porazenej gebule, ktorá ma udržiava pri bdení do štvrtej ráno :D som rada, že sa ti to páčilo :)

[4]: k tomu by ufoni a nadprirodzeno ani nepasovali :D aj ufoni sú síce v mojej hlave, ale majú oddelenú miestnosť. :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama