O egocentrizme písania

16. června 2015 v 15:33 | Ana "Knihofil18" Syringa |  Z mojej chorej mysle

O egocentrizme písania


Píšem už niečo vyše troch rokov a mám za sebou približne 700,000 slov. Niektoré veci sa dočkali svojho zverejnenia, iné nie. Na niektoré som hrdá a s pýchou ich ukazujem svetu, zatiaľ čo ďalšie bysom rada zahrabala pod zem.

Píšem tri roky a za tie tri roky som sa naučila niekoľko základných právd:


Prvá - nie som ani zďaleka najlepšia vo svojom žánri v tejto blogosfére v tomto období. Dokonca aj takýto vyšpecifikovaný kus priestoru a času a ja sa strácam v dave ľudí s rovnakými záujmami a ambíciami. Žily mi to netrhá, teším sa z úspechu ostatných. A nie som sama stratená medzi toľkými nádejnými spisovateľmi, väčšina z nás je na tom rovnako.

Druhá - je to sakramentsky náročné vyoracovať sa čo i len do priemeru (v kvalite, nie popularite). Začiatky sú náročné a dosť zlé. S odstupom času, každý individuálne, však môžeme vidieť naše výsledky. Ja som rozdiel vo svojom písaní zaznamenala už po pol roku a doteraz vidím zlepšenia. Tešia ma. Som na ne hrdá.

To je tá pravá odmena, ten dôvod, prečo píšem. Keď vidím, že sa zlepšujem. Keď moje postavy dostávajú dušu. Keď v príbehoch žije akási iskra.


Kedysi bola väčšina pisálkov sústredená na blogu. Odvtedy nastalo pár Veľkých Sťahovaní Národov a mnohí poprchli na blogspot či na wattpad. Aj ja som podľahla mánii a založila si tam profil s myšlienkou: "Nuž, ak tam pridám svoje poviedky, nikomu to neublíži. Ľudia by si ich možno radi prečítali."

Nechápte ma zle, wattpad je skvelé miesto. Sú tam úžasní ľudia, ktorých by som inde nestrela a ktorých príbehy by som si inde neprečítala. Hoci tam poznám veľa ľudí, čo kedysi blogovali a presťahovali sa tam, viac ich je takých, s ktorými som sa stretla po prvý raz. Je tam akási komunita, ktorá kedysi fungovala aj v blogosfére a ktorá sa pomaly vytráca. Neviem, kedy som si to prvý raz začala všímať, ale minule ma to uvedomenie úplne ovalilo.

Možno, že už čas blogov pominul a nastal iný trend. Veď ľudia sú ľudia a príbehy sú príbehy bez ohľadu na to, kde sú publikované. Časť zo mňa je však stále nostalgická za "starými dobrými časmi" na blogoch. (Hlavne roky 2012 a 2013, kedy som s písaním sotva začínala.)

Jedno, čo sa mi na wattpade nepáči je to, ako to tam funguje - na princípe reads & votes. Samozrejme, môžem vidieť, koľko ľudí sa na môj príbeh pozrelo a koľkí ľudia dali hviezdičku, ale o to viac sa vytrácajú komentáre. Kritika či pochvala, slovné vyjadrenie toho, ako sa niekomu môj príbeh páčil a aké aspekty by zas potrebovali vylepšenie.

V mnohých prípadoch autori nepozerajú na nič iné, len na tie čísla a skutočná kvalita je často zabudnutá. (Teraz nevravím, že tie moje sú vrcholom originality či kvality, majú k dokonalosti ešte veľmi, veľmi dlhú cestu. Zatiaľ si vystačím so tým, čo mám vrámci svojich schopností, no nezabúdam ani na svoje ambície stále niečo vylepšovať. Teraz hovorím len to, že za číslami sa neženiem.)

Každý jeden čitateľ ma poteší. Názor, kritika, pochvala - to všetko má u mňa cenu, pretože to všetko mi pomáha posúvať sa ďalej a vidieť svoj pokrok - ovocie mojej tvrdej driny.

Ide mi predsa o písanie, nie popularitu. Rady a pripomienky beriem, ale musia sa zamerať na kvalitu môjho písania a nie na to, ako získať lacnú popularitu. Vari je také ťažké pochopiť, že nie všetko je o číslach a hviezdičkách?

Moje písanie nie je definované hviezdičkami. Hviezdičky sú len merítkom, ako blízko som sa dostala k preferovaným žánrom. Všetko tínedžerské a populárne je u mňa až sekundárnym rysom. Pridala som tam jednorázovku plnú existencializmu a metafor o vzniku a konci vesmíru. Jednorázovku, kde je hlavnou postavou depresia. V ani jednej som to nahlas nepovedala a nevycapila to do anotácie, ba dokonca som to doteraz nevyslovila ani na blogu. Skôr som to nechala pre vlastnú interpretáciu a pochopenie.

Je pravdou, že hoci príbeh tvorí autor, jeho finálna podoba závisí na čitateľovi. Nikto z nás nevidí svet rovnako, nikto z nás nechápe veciam rovnakým spôsobom. Každá myseľ je svojím spôsobom jedinečná, a tak sa dá povedať, že každý jeden človek žije v inom vesmíre.

Ako sa vraví, sto ľudí, sto chutí. Budú takí ľudia, ktorí budú naše príbehy milovať. Budú aj takí, ktorý nad nimi len kývnu hlavou a o pár minút na ne zabudnú. Budú aj takí, ktorí sa na ne pozrú kritickým okom a vytknú nám veci a práve takí ľudia nám pomôžu prekonať naše vlastné hranice. Budú aj ľudia kritizujúci naše písanie v nie konštruktívnom svetle.

Skrátka, ľudí je veľa, nedá sa im všetkým zavďačiť. Tak sa teda v prvom rade svojím písaním zavďačme sebe.

Každý má svoj štýl a preferencie v písaní. Nechajme autorov, nech si nachádzajú vlastnú cestu, vlastnú integritu. Píšme to, čo je pre naše štýly prirodzené a rešpektujme aj štýly ostatných. Usmernime, kde sa usmerniť dá a podajme pomocnú ruku, ale všetko len v rámci možností. Čo sa už celý článok snažím povedať - hoci som za každý komentár a názor rada, v prvom rade musím myslieť na seba.

Písanie je ťažké a nikto ma nenaučí, ako povedať príbeh, ktorý ešte neexistuje. Pomoc oceňujem, ale prísť na to jadro, na ten základ musím sama. V tomto zmysle je písanie egoistické, ale takto to má byť - predovšetkým musí autor písať pre seba. Pretože ak ja nebudem spokojná so svojím dielkom, aký je potom zmysel v jeho písaní?

Píšme príbehy, ktoré by sme sami chceli čítať. Buďme samostantní, buďme svojskí a buďme sebci. Hlavné však je, aby sme vypovedali dobrý príbeh.
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Faint Faint | Web | 16. června 2015 v 16:23 | Reagovat

Krásne napísaný článok. Prisámfakt som na toto čakala dlho! Dúfam, že si toto všimne čo najviac ľudí.
Spätná väzba je fakt dôležitá aj to je dôvod, prečo na jednej strane nechcem skončiť s blogom ako som veľakrát už premýšľala, pretože ako si sa vyjadrila "Veľké sťahovanie národov."
Milujem, keď si na wattpade nájdem nové vottes ale žiadny komentár, ktorý by sa aspoň zčasti vyjadril.
No povedala som si, že písať neprestanem, aj keby som ten príbeh nečítala ani ja sama, čo by bolo fakt divné :D

2 Knihofil18 Knihofil18 | Web | 16. června 2015 v 16:56 | Reagovat

[1]: ďakujem :3
ono v tomto smere je podľa mňa dobré ísť zlatou strednou cestou - neprispôsobovať sa všetkému, čo povie, ale vziať si rady k srdci. a predsa len človeka poteší, keď vie, že ten príbeh nejde len tak do luftu, ale, že ho čítajú ostatní.
votes sú zlo, lebo podporujú ľudskú lenivosť. nikomu sa predsa nechce napísať aspoň 4 vety o tom, čo sa im na tom príbehu páčilo... ako úžasné toto -_-
neboj, medzi čitateľmi budeš mať stále mňa :D a veľmi by mi chýbalo, keby si ten blog zrušila. veď zo 4, na ktoré chodím trochu pravidelne, je jedným ten tvoj.

3 Lady Mau Lady Mau | 17. června 2015 v 21:21 | Reagovat

Napísala si to pekne :D také filozofické to je.. :)

Chceš ohodnotiť ešte číslom alebo hviezdičkami? ;)

4 Knihofil18 Knihofil18 | Web | 18. června 2015 v 20:44 | Reagovat

[3]: TYYYYYY!!
:D :D :D

5 vrania vrania | E-mail | Web | 23. června 2015 v 15:53 | Reagovat

Čéče, pekne si to povedala.
Človek, autor, sa zlepšuje celý život. U seba výrazne vidím rozdiely najmä s polročným odstupom (a keď pomyslím, na svoje prvé pokusy pred šiestimi rokmi, behá mi mráz po chrbte - čo bude, keď sa na to pozriem o päť - desať rokov?). Existuje mnoho rád, návodov, pomôcok - a človek ich občas potrebuje počuť, potrebuje, aby mu ich niekto hodil do tváre - ale čo s nimi urobí, je iba na ňom. V konečnom dôsledku mu i tak nič nezaručia, môžu ho "iba" motivovať, povzbudiť.

6 Knihofil18 Knihofil18 | Web | 23. června 2015 v 23:03 | Reagovat

[5]: presne si to vystihla. rady a pomôcky niekedy pomáhajú a usmerňujú, inokedy však vedia človeka poriadne pribrzdiť. proste písať, písať, písať a ono sa to samo začne zlepšovať. feedback je dôležitý, no nesmieme strácať vlastný úsudok. jednoducho sa nie nadarmo vraví "zlatá stredná cesta".

7 Eliza Eliza | Web | 25. června 2015 v 13:13 | Reagovat

Já píšu asi tak ty čtyři roky? A docela s tebou souhlasím. I když, musím se přiznat, že když občas vidím, kolik je kolem mě dalších takových, jako jsem já, trochu mi přijde, že se ztrácím. Ať už jde o kvalitu, nebo o popularitu. Chce to trpělivost, píli a fakt na sobě pracovat, což občas není jednoduchý.
Já jsem nostalgická stále. Prostě blog je pro mě místo, kde se projevuju, píšu, kde se snažím získat si čtenáře. Wattpad...Taky tam profil mám, ale jeho komunita mě zatím nijak zvlášť neoslovila. Prostě...Blog je pro mě takový domov, ze kterého se do těch divných cizích míst vydávat nechci.
Dobrá rada na závěr, jak jsi řekla, pišme to, co bychom chtěli číst. Myslím, že dost autorů na to čas od času zapomíná a neuškodí to připomenout. Hezké zamyšlení a jsem ráda, že se o tom někdo nebojí mluvit tak, jak to je :)

8 Knihofil18 Knihofil18 | Web | 25. června 2015 v 22:43 | Reagovat

[7]: konkurencia je "vec", ktorá v nás v určitom množstve existuje bez ohľadu na to, ako veľmi sa snažíme také veci si nepripúšťať. dlho som bola posadnutá porovnávaním svojich príbehov s príbehmi ostatných, s tým, koľko čitateľov som mala ja v porovnaní s ostatnými a vtedy ma to skôr odradzovalo od písania než povzbudzovať.
písanie je pomalá činnosť. výsledky mikroskopické, ak sa dívame zo dňa na deň, ale obrovské, ak sa obzrieme s odstupom času.
súhlasím, wattpad je v mnohom problematický, ale zdá sa, že moje príbehy si tam akosi nachádzajú čitateľov, tak ho budem updateovať popri blogu ako druhú vec. pokiaľ môj blog a písanie dýcha, hoci len párkrát za mesiac, tak odmietam s ním prestať a zdekovať sa celkom na wattpad. :)
ďakujem za prečítanie článku aj za dobre artikulovaný komentár. veď tie mám na blogovaní najradšej. :)

9 Executor Executor | E-mail | Web | 5. srpna 2016 v 7:21 | Reagovat

Ahoj, hypoteticky si vezmi, že budeš mať velikánsky úspech - čo z toho, keď potom nebudeš mať čas na tvorbu, lebo nebudeš chcieť uraziť čitateľov ignorovaním ich (tá lepšia varianta)? V skutočnosti miesto, či už reálne alebo kyberpriestorové môže byť opustené aj príjemne; tak aby tam chodili len tí praví ľudia. :-) Beriem to tak, že ľudia mi vedia dopovedať nejaké myšlienky na ktoré som neprišiel, upozorniť ma na štylistické nezmysly a pod., ale celý ten zdroj je stále niekde vo vnútri, tj. ľudia mi nikdy nedajú toľko.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama