Zrkadlo - 7. 1/2

19. července 2015 v 20:58 | Ana "Knihofil18" Syringa |  Zrkadlo

7.

TERAZ

Ak by som mala porovnať, kým som bola predtým a kým som teraz, v zrkadle by sa zjavili dve rovnaké tváre s rozdielnymi dušami. Svet pre mňa vtedy pracoval na odlišných princípoch a držala som sa iného setu pravidiel. Každý zámer mal dôvod a za každým dôvodom som videla pohnútky. Veci boli pre mňa pevne stanovené, budúcnosť vykresaná do kameňa, stereotyp vládol každému aspektu v mojom živote.


Niekde medzi spánkom a bdením som vždy vedela, ako to všetko bude pokračovať. Nie, žeby ma to vtedy nejako extra trápilo. Nad takými vecami som sa zamýšľala len zriedka, žila som pre prítomnosť.


Avšak, čo ma posledný polrok naučil - čas sa vlečie nenormálne pomaly, ak jeho väčšinu trávim na izbe s otravnou halucináciou.

Možno sa moje princípy pozmenili, aj pravidlá fungovania môjho vesmíru, možno som začala vidieť bezdôvodnosť za všetkým, čo sa stalo, nedostatok zmyslu a možno sa kameň, v ktorom som mala všetko naplánované, roztrieštil na prach, ale stereotyp dostal novú dimenziu. Menia sa len podmienky, nie zásadná podstata vecí. Mení sa len uhol dopadu slnečných lúčov, nie zásadná pravda, že ráno je úsvit a v podvečer slnko zapadá.

Nový set pravidiel, tie som mala nasledovať. Niečo, čo mi Grantová vtĺkala do hlavy každý boží deň:

Matt nie je skutočný.

Matt je len výplodom tvojej fantázie.

Nesmieš sa mu poddať a venovať mu pozornosť.

To boli tri prikázania, ktoré som nikdy nespochybňovala.

Fajn, možno som ich nikdy celkom nedodržala, no človek nie je dokonalý. Nemá stopercentnú vôľu. Občas ma zlomil, ale bolo to len Mattovou skalopevnou výdržou.

A teraz mi povie, že mám svoju ignorovať a oddať sa tej Mattovej.

No to je fakt bomba.

Nemusím sa pozrieť na Matta, aby som vedela, že sa samoľúbo a pyšne zubí. Jeho pohľad na sebe môžem doslova cítiť, dokonca i jeho chôdza znie víťazoslávne. Kútikom oka zahľadím jeho hrdo vystrčenú bradu.

Zubami-nechtami sa držím posledného vzdoru. Naťahujem cestu na izbu, vlečiem sa ako slimák. Nechcem tomu čeliť. Občasné poznámky priamo na Matta boli svojským spôsobom zábavou, keď mi pretiekli nervy. Hlavne pre Matta. Ale rozprávať sa s ním z vlastnej vôle? Čeliť mu v skutočnom rozhovore? Desí ma už len pomyslenie na tento scenár.

Nie som pripravená čeliť sama sebe.

Matt je ku mne úprimný, pretože je jednou mojou časťou. Čokoľvek mi povie, je pravda, pretože sa to zrodilo z temného zákutia môjho podvedomia. Aj by som povedala, že je mojím svedomím, keby mal morálnosť väčšiu ako nedozretý hrášok.

Nič v zlom, Matty.

Skrátka som srab, ktorý nemá rád zmeny. Matt bol konštantou v mojom živote už pol roka. Veľmi šťastne som ho ignorovala a o iné zmeny ako tie, pri ktorých by zmizol z mojej gebule, nemám záujem. Ďakujem veľmi pekne.

A tak idem pomaly chodbou, krok za krokom, dlane spotené, zaťaté do pästí. Hryzúc si peru premýšľam o jednom a o tom istom a dodávam si odvahu, predstieram odhodlanie. Matt pri mne si zas vypískava melódiu I´ll be gone - zmysel pre iróniu mu nemôže nik odoprieť.

Výber pesničky mu schválim najmä preto, lebo mi ju ešte nestihol zhovadiť falošným spievaním či vypískavaním, ku podivu sa drží v správnej tónine. Žeby ma chcel odmeniť za to, že ho už dlho nebudem ignorovať?

Alebo je to nejaký druh pasce, pomyslím si podozrievavo. To by som urobila ja - dala nádej a vzápätí ju vzala. Nuž, som hovado.

Zastavím sa predo dvermi svojej izby. Pred stisnutím kľučky zaváham. Matt si toho všimne a potichu si odfrkne.

Keď za sebou zabuchnem dvere, prvý raz stočím pohľad na Matta, ktorému doslova žiaria oči. Zubí sa na mňa, taký obrovský úsmev som uňho ešte nikdy nevidela.

"Awks, Gracie," nadvihne obočie. "Pripravená na Veľký Rozhovor?"

Tenisky odkopnem z nôh kdesi do rohu.

"Si hovado," oznámim mu s úsmevom.

"Podľa seba súdim teba," pokrčí plecami. Myknem hlavou. Na tento argument mu fakt nemám čo povedať. Veď sama som si to pred chvíľou o sebe pomyslela.

Prejdeme obaja až k mojej posteli. Zatiaľ, čo ja si ľahnem na svoju pevnosť z ukradnutých vankúšov - vychovávateľky o tom vedieť nemusia -, Matt si nájde pohodlné miesto na parapete pri mojom obľúbenom kaktuse s červenými pichliačmi. Hneď by ma napadlo, ako ho využiť...

Matt nadvihne obočie.

Okej. Prečo sakra nie.

"Ako si vedel o Lukinom probléme?"

"Vieš," pretočí očami, "na rozdiel od niekoho rozmýšľam a všímam si svet okolo."

"Ale ty si doslova mnou!" odseknem.

"A vieš, že toho dosť často ľutujem?" našpúli pery.

Zatnem zuby. "Ale ja som o tom nikdy nevedela."

"Vieš, mojko, dôkazy boli rovno pred tvojím zrakom, akurát si sa rozhodla ich ignorovať."

"Takže podľa teba som ignorant a ty si všímavý."

Usmeje sa. "Jop."

"To nedáva zmysel."

"Tvoja mama nedáva zmysel."

Zagánim naňho. "Keď už ma ideš urážať, tak si aspoň priprav dobré odrby."

Na pár sekúnd sa odmlčí a zahmleným pohľadom sa zadíva do ničoty. Prižmúrim oči v podozrievavom pohľade. "Bol mi sľúbený veľký rozhovor, Gracie," zafňuká naoko.

"Nič ti nedlžím," odseknem.

"Ak chceš. Ale psychoška bude psycho."

"Psychoška mi môže vylízať."

Štekavo sa zasmeje. "Ale musím uznať - najdlhší rozhovor, odkedy si zistila, že si blázon."

"Ak to neprestaneš komentovať, tak sa vrátim k šťastnej ignorácii," pohrozím mu.

Na chvíľu sa zamyslím nad tým, ako bizarne by som vyzerala, keby tu so mnou bol ešte aj niekto cudzí.

"Slová, obyčajné slová," zanôti.

Otočím sa čelom k stene. "S tebou sa nedá riadne rozprávať," zamumlem do vankúša.

"Lebo sa nesnažíš!"

"Prečo asi."

"To ti neviem, asi si ešte nepodľahla môjmu božskému šarmu."

Zachichocem sa. "To bola rečnícka otázka, ty debil."

"A moja bola rečnícka odpoveď."

Zamračím sa. "Také niečo neexistuje... že?"

"Nemám páru."

"Si to nabudúce vygooglim alebo čo."

Začujem zoskok a tri pomalé, tiché kroky. Potom pocítim váhu na kraji svojej posteli. Otočím sa - a Matt sa mi napchal do postele, tlačí ma k stene, zatiaľ, čo sa sám rozvaľuje.

To si zo mňa robíte prču.

"Odpáľ," snažím sa ho zabiť pohľadom.

"Smolička," usmeje sa ako neviniatko. "Teraz spím vo tvojej posteli."

"Vieš, kedysi by to mohlo vyznieť zvodne, nie ako ohraný gramofón. Ale nevadí."

"No čo. Dokonalí chlapi neexistujú. Si mala hneď vedieť, že ma len halucinuješ."

Zagánim naňho svojím najsmrtiacejším pohľadom. Bohužiaľ to s ním ani nehne. "A skromnosti máš očividne na rozdávanie," odfrknem si.

"Zasa si ku mne zlá," poznamená.

Venujem mu veľavýznamný pohľad. "Lebo si to zaslúžiš."

"Nezaslúžim."

"Zaslúžiš."

"Nezaslúžim."

"Čokoľvek. Nemám chuť sa s tebou hádať v škôlkarskej hádke."

"Škoda, mňa to začínalo baviť."

"Matt."

"Áno, Gracie-Poo?"

"Mohol by si láskavo držať hubu? Chcem si zdriemnuť."

"Prečo?"

"Lebo, pokiaľ si si nevšimol, som sa tak trochu vysrala na školu a nemám čo celý deň robiť. Spi aj ty. Alebo čo."

Občas som premýšľala, čo sa stane s Mattom, keď spím. Zmizne? Sleduje ma? Občas sa mi s ním aj snívalo, hoci to nebolo pravidlom. Hlavná vec bola, že vždy, keď som sa zobudila, pri mne bol. Nikdy nezmizol cez noc, ako som zo začiatku dúfala.

Možno teraz, keď s ním mám komunikovať, sa ho na to spýtam.

Alebo radšej nie. Neviem si predstaviť, že by mi Matt dal normálnu odpoveď.

Chvíľu sa na mňa díva ako na mimozemšťana, obočie pozdvihnuté, pobavený pohľad dopĺňa chlapčenský úsmev na jeho perách. Mykne hlavou. "Fajn."

"A keby si sa trochu posunul, to by som tiež ocenila."

"Nie."

Strčím doňho svojou pravou rukou aj nohou celou svojom silou, až sa s hlasným dopadnutím skotúľa na zem. Spod postele sa ozve spŕška kreatívnych nadávok, ktoré som ešte nikdy nepočula. Budem si ich musieť niekam zapisovať. Pre budúcu referenciu, preletí mi mysľou.

Ja sa zatiaľ stihnem rozvaliť na celú posteľ, aby sa nestihol k môjmu doslovnému aj metaforickému utláčaniu vrátiť.

"Zobudím ťa hlasnou pesničkou," sľúbi mi.

"Nezhovaď mi I´ll be gone," zamrmlem do vankúša.

*-*-*-*-*
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Andréé - Majitelka blogu Andréé - Majitelka blogu | Web | 19. července 2015 v 21:01 | Reagovat

Fuj, na píču blog ty kurvo zkurvená!

2 Knihofil18 Knihofil18 | 19. července 2015 v 21:11 | Reagovat

[1]: lmao

3 Faint Faint | Web | 19. července 2015 v 21:33 | Reagovat

ÁNO zrkadielko, konečne! Tak som sa tešila a som rada, že sa ti podarilo vzkriesiť PC. To bol osud! :3
Milujem Matta, ale to som už písala, nie? :)

4 Knihofil18 Knihofil18 | 19. července 2015 v 21:52 | Reagovat

[3]: každý večer budem ďakovať bohu aj satanovi sa to, že sa mi podarilo získať späť tých 1100 slov :D to je vlastne celá táto prvá časť mínus nejaké úpravy, čo som dnes porobila :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama