Zrkadlo - 8. 2/2

11. srpna 2015 v 2:15 | Ana "Knihofil18" Syringa |  Zrkadlo

*-*-*-*-*

Mama si všíma, že toho v noci veľa nenaspím. Keď vstanem z postele, a studenou vodou si opláchnem tvár, a pričešem si vlasy, zídem dole po schodoch a zamierim do kuchyne. Mama mi sotva venuje pohľad, zamračí sa a otočí sa znovu k sporáku.

"Choď ešte spať," jej tichý hlas sa bez problémov nesie tichom prerušovaným tikotom kukučkových hodín zavesených na stene. Ukazujú za päť minút šesť ráno.

Pokrútim hlavou. "Neviem, už sa mi nechce spať," odvetím.

"Tie kruhy pod tvojimi očami mi vravia opak."


Povzdychnem si. Má pravdu, rada by som šla naspäť do postele a spala aspoň do jedenástej, ale budím sa každé tri hodiny. Potom neviem dobre zaspať a ak aj zaspím, nie je to bezsenný spánok, ktorý by som si priala.

Sny sú zvláštne. Občas si ich pamätám, občas nie. Často v nich počujem škripot bŕzd či smrad z výfuku, hukot motora alebo silný náraz. Niekedy je to celé zahmlené a keď sa zobudím, pocit z toho sna je celkom preč. Inokedy sa zasa zobúdzam uprostred noci bez nejakého zvyčajného dôvodu a viem, že to ma zasa trápili nočné mory, len si ich nepamätám.

No to jej nemôžem povedať. Že si viac oddýchnem, keď bdiem.

Tak pokrčím plecami. "Teraz už aj tak nezaspím, nemám v izbe až takú tmu."

"Šla si spať o tretej ráno, Grace."

Zamračím sa. "Ako to vieš?"

"Počula som ťa ísť na záchod. A predtým som sa zobudila o jednej a ešte si svietila."

"No dobre," pripustím, lebo je to pravda a tak skoro ráno by moje klamstvá nedopadli veľmi dobre. "Pôjdem dnes spať o čosi skôr," pokrčím plecami.

Aj mama si povzdychne. "Budeš chcieť párky," fľochne k hrncu, v ktorom začína kypieť voda, "alebo si dáš niečo iné?"

"Párky sú v pohode, dík."

Mama prikývne.

Cupot bosých nôh začína hlasnúť, schody z dubového dreva praskajú pod ich váhou. Zvuku venujem krátku pozornosť, než si ju naspäť získa moja mama. "S kečupom alebo horčicou?" Strelím po nej pohľadom. Rukou sa podopiera o pootvorené dvere chladničky.

"S kečupom," odpoviem.

Cup, cup, cup.

"Dobré ráno," spoza rohu sa ozve Samino zívnutie len o niekoľko momentov pred tým, ako sa objaví v hale. Tmavohnedé vlasy má strapaté. Vyzerajú, akoby mala na hlave hniezdo pre lastovičky. V duchu sa uchechtnem nad vlastným prirovnaním. Oči má ako dve štrbiny, zakapravené.

"Hmm, dobré," odzdraví jej mama, kým bojuje s vrchnákom fľaše s kečupom. Malé puk mi ľahko prezradí, že ten boj bol pre vrchnák neúspešný a že mama zas a znova potvrdila svoje víťazstvo. "Vyspala si sa?"

"A vari tak vyzerám?" zamrmle si popod nos. Namieri si to rovno do kúpeľne.

"Dík," usmejem sa na mamu, keď predo mňa položí pripravené raňajky. Keďže väčšinou do školy vstávam o pol ôsmej, (a potom panikárim, aby som sa za pol hodiny stihla dať dokopy aj došprintovať do školy, samozrejme) mama je už dávno na ceste do práce, takže raňajky až pod nos sú mi luxusom. Vlastne aj raňajky sú mi luxusom, keďže ich stíham len málokedy. Nie som ako Sam, ktorá si všetko naplánuje do najmenšieho detailu a potom sa toho plánu aj drží.

Mama mi venuje úsmev, pripraví Saminu porciu, posadí sa oproti mne a pustí sa do svojich raňajok.

Keď sa Sam vráti z kúpeľne, vyzerá omnoho upravenejšie. Čisto stratila svoj imidž vypľuvnutej špagety - dobre ona, pomyslím si - a pod kontrolu dostala aj svoje vlasy.

"Čo si hore tak skoro?" spýta sa ma, keď ma uvidí.

Pokrčím plecami. "Ti ani neviem. Ty?"

Nadvihne obočie, ale našťastie nechá moju odpoveď odpoveďou. "Mám nultú," prekrúti očami.

"Nepríjemné," zaškerím sa.

Zagáni na mňa, no neodpovie. Potom sa obráti na mamu. "Niečo nové v novinách?"

Tá sa na ňu súcitne pozrie. "Prelistovala som ich a nič som si nevšimla. Je mi to ľúto, zlato."

Sam sa zamračí a pokrúti hlavou. "To nič. Aj tak je už asi neskoro."

"Som si istá, že bude v poriadku," ubezpečuje mama Sam. "Daj tomu trochu času."

"To už som dala. Tri týždne. Takmer." Sam má na tvári mimoriadne kyslý bitchface.

Akosi zmätene pozorujem ich rozhovor. "Um," ozvem sa. "O čo ide?"

No čo? Čudujete sa mi, že som sa spýtala? Zvedavosť mi jednoducho nedala sa nespýtať.

"Nič," odvrhne Sam podráždene.

"Okeeej," natiahnem. "Tak mi potom povedz, prečo sa tváriš, akoby si za zahryzla do citrónu."

"Kašli na to, Grace. Ide o môj skautský krúžok, ktorý je podľa teba tááák smiešny."

"Dievčatá," napomenie nás obe mama.

Ako na povel sklapneme.

O pár minút neskôr Sam dobagruje svoje raňajky, umyje za sebou tanier a zamrmle čosi o tom, že sa musí ísť prezliecť. Z kuchyne zmizne tak rýchlo, akoby mala v riti nejakú vrtuľu. čudné.

Mame pomôžem so zvyškom riadu a na prahu dverí jej sľúbim, že zahrejem polievku, keď sa oco vráti z nočnej. Venuje mi láskyplný úsmev. "Ale aj tak by si sa mohla vrátiť do postele," povie mi napokon.

Pokrčím plecami. "Keď budem unavená, zdriemnem si. Aj tak nerobím celé dni nič iné, len ležím v posteli, alebo sa vyvaľujem na gauči."

Povzdychne si. Vie, že keď si niečo zaumienim, nikto mi to z hlavy nevyhovorí. "Ako chceš."

"Hej, mama?"

"Hm?"

"Čo chcela Sam s novinami?"

Dlhý povzdych. "Vieš, to len s tým Richardovým synom. Poznali sa z krúžku," odvetila mi, akoby to všetko vysvetľovalo.

"Kto je Richard?"

"Sused oproti." Aha. Laurin otec. "Keď ste boli malé, chodili ste sa hrať s jeho šteniatkami."

Hej. Čosi také sa mi marí. Mohla som mať tak päť, keď ich fenka, čistokrvná shiba inu, mala malé. Bože, tie boli roztomilé - vtedy. Internet tie psy úplne zopsil. Teraz sa pozriem na Lauru, ako ich venčí a vidím jedno prehnane používané staré internetové meme.

Vtedy sme boli s Laurou najlepšie kamošky zo škôlky, ale niekedy v tretej triede sme sa povadili o to, ktorá bude v autobuse sedieť pri okne. Konflikt sa vyvŕbil veľmi nebezpečnou mafiánskou prestrelkou - len si robím žarty.

Skrátka som jej vykričala, že je rozmaznaná a že ma už ani jej psy nezaujímajú, nech si ich nechá ten fagan brat, čo sa mal narodiť.

Fagan brat, z ktorého Laura vôbec nebola nadšená, takže dobre ja, dobrú podpásovku som využila. Už aj vtedy som bola malá deväťročná mrška.

Nakoniec som si v buse sadla k Molly, podelila som sa s ňou o svoj tuniakový sendvič a naše epické kamarátstvo sa mohlo začať. Ten výlet nakoniec aj napriek hádke s Laurou dopadol perfektne. Ach, prisahám, že vzťahy v našej triede sú komplikovanejšie ako nejaká mexická telenovela.

Stále som však nechápala, čo mal Laurin mladší brat - ako sa to volal? Alec? - spoločné so Sam.

"Pamätám sa," oznámim mame. "Laura bola do tých psov zamilovaná." Ja tiež, ale o tom pomlčíme, dobre?

"Mhmm," prikývne mama. "Tak ja už pôjdem," fľochne na tikajúce hodiny na stene. Ukazujú skoro pol siedmej.

"Počkaj! Ja stále nechápem."

"Neskôr, Grace, dobre? Teraz ma tlačí čas."

Doriti.

"Fajn. Veľa šťastia v práci, nech vás tam v banke nikto nech vás tam v banke nikto nevykradne."

"Nemala by si o tom žartovať."

"Hups."

"Maj sa, Grace. A vyspi sa, dobre?"

"Hej, hej," pretočím očami. "Čau."

Zabuchne za sebou dvere. Nestihnem sa spamätať, keď sa zo schodov vyrúti Sam ako nejaký hurikán, vrtuľka zrejme na plný pohon.

"MAMA, POČKÁÁÁJ!" kričí na plné hrdlo. V tej rýchlosti sa jej podarí úspešne otvoriť a zatvoriť dvere. Pôsobivé. "Zvezieš ma do školy?" začujem ešte spoza zatvorených dverí.

Tak super. Aj zdroj informácií číslo dva mi zdúchol spred nosa.

Niekoľkými rýchlymi krokmi prebehnem do obývačky a rezignovane klesnem na gauč. Dnes to vidím na Teleráno, Simpsonovcov a niekoľko častí Skrytej vášne za sebou. A potom Discovery channel, kde budú najskôr dávať ďalšie zaujímavé párenie sa veľrýb.

No čo. Aspoň nemusím pozerať tie otravné teleshoppingy.

*-*-*-*-*

O pár hodín neskôr, po tom veľmi náučnom veľrybom porne, keď už doma nie som sama, sa pristihnem, ako po špičkách kráčam po schodoch. Silou vôle sa presviedčam, že vážim menej ako pierko a že moje kroky nepočuť. Pricupitám až ku spálni. Dýcham tými najtichšími nádychmi a výdychmi. Ucho pritlačené o pohár, a ten som zas opriem o dvere. Neviem, čo je na tom pravdy, ale vo filmoch to vždy funguje. Zadržím dych, počkám...

Hlboké oddychovanie a pravidelné nádychy a výdychy sa ozývajú zo spálne. Spolu s tým ocovým vypustím výdych aj zo svojich pľúc, kým sa opatrne narovnám a odcupitám do svojej izby. Dobre, pomyslím si. Spí ako zabitý, čo by malo tak ostať ešte asi štyri hodiny. Do dvanástej. O pol tretej sa vráti Sam zo školy. O štvrtej mama z práce. Fajn, mám ešte dosť času a s trochou šťastia si nevšimnú, že som sa odplížila z domu.

Pomaly zídem po schodoch, späť dole na prízemie. Pohár rýchlo odnesiem do kuchyne. Na kus papiera, na ktorý mama obyčajne napíše zoznam potravín, ktoré ma oco kúpiť, načarbem rýchly odkaz: Šla som sa prejsť po ulici, o chvíľu som späť. To len tak náhodou, keby sa oco zobudil a hľadal ma. Papier pripnem ružovou magnetkou v tvare kvetinky s roztomilou tváričkou na chladničku.

Potom zbehnem pred zrkadlo v predsieni, obujem si svoje obľúbené čierne tenisky, pod ruku chytím tenkú mikinu a vybehnem von. O stenu garáže je opretý Samin bicykel, ktorý si vypožičiam. Sam by zúrila, keby tu bola. Ale čo oči nevidia, srdce nebolí.

Na bicykel nasadnem, až keď prejdem bránou. Z príjazdovej cesty si to namierim na hlavnú. Matne počujem brechot psov, ktorých som najskôr rozoštvala ja, letiaca machuľa. Okej, tak možno nie letiaca machuľa, až tak veľmi si nefandím.

Keď dorazím na kruhový objazd, takmer narazím do ďalšieho cyklistu - kútikom oka si všimnem jeho krikľavozelenú priliehavú súpravu a modrú helmu na hlave. Odľahne mi, keď zistím, že cyklista si vybral iný smer ako ja. Rýchlo prefičím popri banke - ahoj, mami - a odtiaľ sa dostanem k esovitému mostu.

Odtiaľ to už beriem rovno, a pocítim brnenie i horúčavu v lýtkach. Po stý raz sa preklínam, že som na seba hodila ešte aj tú mikinu a len tak medzi nami, môj sprostý slovník je tá najkreatívnejšia časť mojej mysle.

Keď prepásnem odbočku na ulicu, kde stojí moja škola, zaškerím sa. Teoreticky som ešte posledné dva dni na maródke, ale všetky moje zranenia sa už vyliečili. Čiže bicykel. Mamu by aj tak trafil šľak, keby ma takto videla, takže radšej o tom všetci pomlčíme.

Okrem krikľavého cyklistu, niekoľkých babičiek, ktoré idú buď smerom k doktorovi alebo smerom z doktora, je mesto relatívne prázdne. Nikdy tu nie je nejak extra rušno, dokonca aj premávka málokedy dosiahne špičku. Osem hodín nedávno pominulo, takže ak nestretnem nejakého triedneho spáča, som v pohode.

O pár minút krútenia pedálmi prejdem popri ceduli s preškrtnutým názvom mesta. Tam trochu spomalím svoje tempo. Dávam presný pozor na stromy pozdĺž asfaltky.

Na mieste, kde vidím dve čierne šmuhy od šmyku, zastavím. Tiahnu sa až k priekope pri ceste vydláždenej sivými blokmi kameňa. Tam sa šmuhy končia, ale ich smer je jednoznačne určený.

Bicykel nechám pri ceste a niekoľko metrov prejdem svižným krokom až ku stromu s odretou kôrou.

Tu sa to stalo.

Pár konárov leží pri jeho kmeni. Museli ich zrúbať, lebo im zavádzali pri mojej záchrannej akcii. Okrem týchto vecí však nevidím nič okrem normálu.

Skutočne netuším, čo všetko som čakala, keď som sem prišla. Necítim sa ani o máličko inak. Žiadny pocit uvoľnenia, žiadne úžasné rozuzlenie tu na mňa nečakalo. Vrátila som sa len na miesto, kde sa stal dôležitý a desivý bod v mojom živote. Dôležité a desivé už pominulo a ostalo len vo mne.

Neviem, čo som čakala, ale viem, že som nečakala také obyčajné miesto. Keby som nevedela, nikdy by som neuhádla, že tu vyhasol ľudský život.

Tu sa zo mňa stal vrah.

Koľko takých miest asi existuje? Koľko takých miest drží posledné spomienky na ľudskú bytosť. Koľko takých miest sa asi stalo svedkom smrti, nehody, alebo aj vraždy? Na koľkých z nich som sa už ocitla?

Okrúžim strom ešte raz, kým sa poriadne rozhliadnem navôkol.

V mysli sa mi prehráva tá spomienka, chlapec s tmavými vlasmi a jasnými zelenými očami. Výkrik na jeho perách, všetka farba sa mu vytratila z líc. Adamov hlas v mojom uchu. Trhnutie volantu kvôli chvíľke nepozornosti. priesvitný trblietavý lak na mojich nechtoch. Záblesk svetlý odtieň zelenej košele rovno predo mnou. Skautská.

Chlapec musel byť skaut.

Vtedy som si to všimla. Chlapec, ktorého som zabila, bol skaut. Pretože bol piatok a skauti mali svoj krúžok vo voľnej prírode.

A Sam sa dnes ráno pýtala na Laurinho brata.

Huh.

Tvár z mojich nočných môr práve dostala meno. A ja netuším, čo pri tom cítim.

Neviem, vždy som si myslela, že keď sa dozviem, kým bol, niečo sa zmení. Že anonymný cudzinec konečne dostane identitu a ja pocítim zmenu.

Zabila som Laurinho brata. Obrala som ju o smútenie.

Obrala som ju aj o fakt, že som za všetko zodpovedná ja. Ak sa nič neposerie, nikdy sa o tom nedozvie a nikdy ho nebude mať možnosť oplakať.

Zabila som Laurinho brata. Obrala som ju o smútenie.

Sama však na smútok kapacitu nemám, všetko si zabrala panika a paranoja. A stav, v ktorom vnímam každé slovo ako vyhrážku, každého človeka ako hrozbu a spánok ako najväčšieho nepriateľa.

Zabila som niekoho a teraz poznám aj jeho meno.

A svet napriek tomu ostal rovnaký.

*-*-*-*-*

V tú noc sa mi o ňom zase sníva.

"Ocko bol tiež skautom, keď bol malý," započujem tenký hlások hneď vedľa mňa. "Potešilo ho, keď som sa aj ja rozhodol nasledovať ho."

Naprázdno prehltnem. Hlas sa mi zasekne kdesi v hlasivkách, horúca hrča blokuje každé moje slovo. Možno je to dobre. Aj tak by som nevedela, čo povedať.

"Preto," pokračuje Alec, "boli piatky moje obľúbené."

"Ja som mala rada soboty," podarí sa mi zašepkať.

Nemám právo tu pri ňom sedieť, nemám právo ho tu počúvať. Prečo nie je nahnevaný? Prečo vyzerá iba... taký zúfalo unavený?

V očiach pocítim pálčivé slzy.

"Mal som ako prvý bobríka odvahy."

Teraz už vzlyk nepotlačím.

"Vieš," obráti sa ku mne, "chce sa mi spať."

Zaskočí ma irónia jeho výroku. "Tak... tak choď?" vytisnem zo seba.

Pokrúti hlavou. "Nemôžem. Budíš ma."

"Ty ma budíš tiež," vyhŕknem. Až neskôr si uvedomím, akú pravdu som povedala.

"Ale ty ma budíš inak. Nechaj ma zaspať. Len ma nechaj zaspať."


A keď sa prebudím, nechám znovu zaspať aj seba.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Bella-Kejtý<3 Bella-Kejtý<3 | Web | 11. srpna 2015 v 10:35 | Reagovat

Je to překrásné, dokonalé a prostě luxusní jako vždy :3

2 Faint Faint | Web | 11. srpna 2015 v 13:01 | Reagovat

Perfektná kapitola! Nevieš si predstaviť ako som sa nasmiala!
A v neposlednom rade si ma fakt inšpirovala, konečne začať niečo robiť s písaním. Ďalšia kapitola a nie po 8 mesiacoch? ÁNO! ÁNO!
Pekne sa to tu začína odkrývať všetko. No škoda, že pár vecí už viem.
Šteniatka shiba - inu awww :3
Prosím ďalšiu kapitolu :))

3 Knihofil18 Knihofil18 | Web | 11. srpna 2015 v 15:08 | Reagovat

[1]: ďakujem :3

[2]: aww, ďakujem ^-^
ako zo začiatku som mala pocit, že toho odľahčenia je príliš veľa, ale potom som sa dala do písania tej poslednej tretiny a bola zaň rada :D
chcem si udržať tempo a bola by som rada, keby do začiatku školského roka som napísala ešte jednu kapitolu, tak uvidíme, ako sa mi to podarí.
jj, a po celej poviedke je dosť nápoved, tak nie je ťažké uhádnuť, čo sa tam skutočne deje :D
(a píš, píš aj ty! :D)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama