Singularita Deleted Scene

7. října 2015 v 21:14 | Ana "Knihofil18" Syringa |  Jednorázovky
Pred pár týždňami sme do školy mali napísať absurdnú poviedku. Malo tam vystupovať malo postáv, čiže 2, maximálne 3. Tiež sa to malo odohrávať v uzavretom priestore. Takže moja nostalgická riť si sadla, znovu navštívila Alexa a Claire so Singularity (1. časť a 2. časť) a napísala "deleted scene". Odohráva sa to na prvej ceste, ešte pred spálením Clairinho denníka. A tiež je to krátke. Ale pomyslela som si, že to neuškodí sem pridať. Veď koniec-koncov, spolužiaci ich celý príbeh nepoznajú, moji čitatelia za to áno. Príjemné čítanie!


"Možno by som predsa len mal ísť spať," zašomral Alex znudeným tónom vzhliadajúc z okna.

Claire mu nevenovala ani len letmý pohľad. Oči mala upreté na cestu pred seba, ruky jej pevne a rozhodne zvierali volant. Kto by ju nepoznal, bol by si pomyslel, že Alexove tiché slova prepočula.

"Hmm..." odvetila nezaujato po krátkej chvíli. "A prečo vlastne?"

Pokrčil plecami. "Neviem."


Hlboký povzdych od oboch kamarátov. Zosynchronizovaní boli až-až, to nemohol nikto poprieť. Nebolo to však prekvapením. Kto ich poznal, vedel, že prichádzali ako v grátis balení - spolu. Po chvíli akosi nepríjemného ticha - hoci spôsob, akým to ticho bolo nepríjemné, Alex rozlúštiť nedokázal - bol už takmer presvedčený, že Claire mu na to nič neodpovie. Nebola práve stelesnením komunikačnosti. Čo nechávalo len jedinú možnosť: rozprávať - viac do vzduchu ako s Claire - bude Alex.

Tá malá harpya, pomyslel si Alex s úsmevom. Veď vie, ako Alex neznáša trápne ticho. Claire bola v spriadaní svojich plánov vždy jednotka. Ak chcela, aby Alex prehovoril, tak to proste dosiahla. Aj nekresťanským spôsobom. Za každú cenu.

(Okej, fajn. Bol melodramatický, ale čo z toho, keď ho o druhej ráno vytiahla boh vie kam?!)

Pokrútil hlavou.

"Možno ma už nebaví čakať," povedal Alex napokon, poslušne sa podvoľujúc Clairinej vôli.

"Prečo?"

"Prečo nie?" oponoval jej.

"Čakanie je fajn... V podstate," čudne sa zaksichtila.

Alex vedel, že v tej chvíli sa Claire zachcelo zagestikulovať, ibaže aj Claire musela uznať, že šoférovanie auta, ktoré ukradla - ehm, tak dobre, na neurčitú alebo určitú dobu si vypožičala - od Alexovej mamy, bolo jednoducho väčšou prioritou než Clairina sebaexpresia.

Tak ti treba, Claire, život nie je vždy fér, doberal si ju Alex v mysli. Nestálo mu však podrýpnuť do nej, hlavne nie, keď bola taká... mimo v posledných dňoch.

Namiesto toho prikývol: "Na svete sú aj horšie veci."

"Ako...?"

"Ako... ja neviem. Hlad."

"Teraz?" prekvapene sa spýtala.

"Teraz čo?" nechápal.

"Či si hladný."

Namiesto odpovede mu hlasno zaškvŕkalo v bruchu.

"Aha," zašomrala. "Prepáč."

"Prečo sa ospravedlňuješ?" vypálil na ňu priamu otázku. Možno ju poznal od tretej triedy, no jej myšlienkové pochody boli pre Alexa veľkou záhadou.

"No lebo je to moja vina, že si hladný."

"Aha. A keď v Austrálii skape kengura, tiež je to tvoja vina?"

"Nie. Prečo by bola?"

"Neviem. Sa len pýtam, nie?"

"Pýtaš sa hlúpo," odsekla.

"Dík," riekol uštipačne a kyslo sa zaksichtil zrkadliac Clairin úškľabok spred niekoľkých minút. Nie, žeby jeho výraz tváre Claire videla - predsa len sa stále musela dívať dopredu a dopredu...

"Ja len, že je moja vina, že si tu teraz so mnou v aute. Že čakáme." Pauza. "Kým dôjdeme do cieľa. A že tu nemáš nič pod zub."

Mávol rukou. "To je v pohode."

"Možno," slová sa jej z jazyka sypali pomalšie, než med tiekol po lyžici. "Ale nič to nemení na fakte, že za to môžem. Vytiahla som ťa sem a nechala hladovať."

"Mohol som odmietnuť," podotkol.

"Nemohol. To ja som ťa poprosila o láskavosť, predsa," povedala. Tieto slová naznačovali, akoby Alex nevedel, nemohol tú láskavosť odmietnuť. Lebo sa jednalo o Claire.

Wau. Páni.

Tak dobre. Možno ho mala prečítaného, výraz po výraze, slovo po slove, gesto po geste, tak dokonale, že ho videla ako zabehnuté botasky, ale Claire nemusela vedieť, že o tom vedel aj Alex. Už-už sa nadychoval, že otvorí ústa, keď mu skočila do reči:

"Ani spať ťa nenechám."

"Aj tak by som nespal," povedal popravde.

Spýtavo zodvihla obočie.

"Je príliš veľká tma," vysvetľoval."

"No áno," pretočila očami. "Je predsa noc. V tom je pointa."

"Tvoja čudná pointa mi fakt uniká," povzdychol si.

Na Clairiných perách sa zjavil náznak úsmevu. "A vieš, že nie si jediný?"

"Tak mi teda ostáva len čakať. Nič iné."

"Na čo?" zamračila sa.

"Ty mi povedz."

"To ti nemôžem povedať, hlupáčik," zasmiala sa s náklonnosťou za jej úsmevom. "Každý predsa čaká na niečo iné, no nie?"

"No teraz čakáme na koniec cesty, spoločne," čudoval sa.

"Ten je inde pre mňa ako pre teba."

"O čom to hovoríš? Veď si chcela, aby som ťa odprevadil ani neviem kde," lámal si nad tým hlavu.

Prikývla. Letmo po ňom hodila očkom. "To je len časť cesty. Potom budeš pokračovať. Tiež neviem kde. Ty si vyberieš."

Zovrel pery do úzkej línie. "Má to niečo spoločné s hviezdami?" svitlo mu.

"Neviem. Všetko. A nič. Neviem."

Ospalo sa zadíval z okna. "Aha, blednú," ukázal Alex nad obzor, ktorý sa pomaly menil z čiernočiernej temnoty na svetlejší chlad.


Claire sa smutne usmiala. "Nápodobne."
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Faint Faint | Web | 8. října 2015 v 17:40 | Reagovat

Aw strašne ti ďakujem za komentár ku ĽAS. Chýbalo mi to. Musím sa poponáhľať s ďalšou kapitolou, kde (dúfam) sa konečne stane niečo dôležité. A ten vzťah, trochu som to pokašľala tými bozkami hore na Kalvárke a v lese si myslím...
Ale teraz už nehovorme o ĽAS ale Singularite. Už som ti písala, že to vo mne vyvolalo strašne veľa pocitov. Určite som to nepochopila tak, ako bol zámer, ale strašne sa mi to páčilo a tie mimovoľné rozhovory, také prirodzené toto tak milujem.
A samozrejme obľúbené hviezdy :3

2 Eliz Eliz | Web | 20. října 2015 v 21:25 | Reagovat

Slovenština je moc pěkný jazyk, nemůžu si pomoct :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama